 |
Veľmi ťažko sa hľadajú slová, aby človek vyjadril na
papieri, to čo má na duši. Bluesový cyklus Sitno Blues
2009 bola myšlienka, ktorá prerástla v projekt. Tí,
ktorí ho pripravovali nemali ani štipku predstavy o tom,
čo všetko ich čaká a čo to prinesie. Ale hlas srdca a
predstava o správnej veci bola tak silná, že nič
nezabránilo trom nadšencom spustiť kolotoč 10 -
týždňovej bluesovej mašinérie. Máme za sebou prvých päť
koncertov. Ani jeden nebol lepší, ani horší. Všetky boli
super. Každý hudobník v krásnom prostredí
počúvadlianskeho jazera pod Sitnom vydal so seba maximum
a zanechal tam svoj podpis. Som šťastný, že som spoznal
ľudí s otvoreným srdcom, ktorí svojou hudbou bavia ľudí
po celom svete a v zahraničí sú ďaleko viac uznávaní,
ako u nás na Slovensku. Našli si čas, aby svoje kvality
predviedli práve na našom hudobnom lete Sitno blues.
Všetko odštartovala formácia ZVA 12-28 Band s
nenapodobniteľným Norom Červenákom. Skladbou „Nikto mi
nevolá ...“ ihneď roztancovali miestne publikum. Proste
paráda. O týždeň na to prišla veľká zima ale i Juraj
Haruštiak a jeho Banda. Juraj predviedol veľký kus
speváckeho talentu a kapela nezaostala za ním. Vonku 10
stupňov a ľudia v zimných vetrovkách zabalení v dekách
aplaudovali účinkujúcim, ktorí ukázali, ako blues ľahko
splynie s funky, jazzom a inými hudobnými žánrami.
Ďalším šperkom bol Peter Bonzo Radványi & The Resonators.
Ich hosť Julian Socha z Veľkej Británie ukázal ako sa
bavia „kľudní angličania“. V tomto prípade sme si
zadupkali veľmi dobre. Peťova, Ivanova a Julianova
gitara spolu s ostatnými členmi The Resonators
rozprúdila krv nejedného diváka. A čo prišlo na pódium o
týždeň, je ťažko hľadať slová. Keď sme postavili
aparatúru pódium bolo skoro prázdne. Len dve stoličky,
kombo a stojan na mikrofón. Diváci boli v pomykove a
zisťovali či sa vôbec bude hrať. Čo nastalo potom, keď
na pódium vyšli dvaja „veľkí “ muži Ľuboš Beňa a Matěj
Ptaszek sa tu nedá popísať. Krv stuhla v žilách aj toho
najväčšieho bluesmana v publiku. Hudba v podaní Beňovej
gitary a Ptaszekových ústnych harmoník a jeho úžasným
spevom nás všetkých doviedol tam kde sme, aspoň väčšina
z nás nikdy neboli. Do delty rieky Mississippi. Pri
zažmúrených očiach sme si predstavovali pred chatrčou
sediaceho, zúboženého černocha plačúceho nad svojim
osudom. Bol to zážitok, aký som ja osobne ešte nezažil.
Bravo páni. Piaty koncert patril kapele Bluesweiser.
Diametrálny obrat oproti duu Beňa & Ptaszek. Dravé
gitary Turteva a Tomoviča v kombinácii s virtuóznou hrou
na ústne harmoniky v podaní Ericha Boboša Procházku
prehnali zimomriavky po chrbtoch väčšine divákov. Bolo
to úplne niečo iné, ako očakávali stúpenci klasického
bluesu, ale bola to bomba. A takto by som mohol písať
donekonečna. Faktom je to, že neľutujeme investície,
úmornú prácu, prebdené noci a zhodené kilá. Zatiaľ to
stálo za to. Bol to famózny výkon zo strany všetkých
účinkujúcich, odlišnosť jednotlivých koncertov,
originalita a snaha zžiť sa s publikom, je lákadlom pre
stále sa zvyšujúcu sa účasť divákov. Ďakujem a skláňam
sa pred všetkými za to, že svojou účasťou podporili naše
úsilie a verím, že tá veľká lúka pred pódiom bude raz
malá pre nás všetkých, ktorí sme zistili, že aj v tomto
hudobnom žánri existuje niečo, s čím sa často
nestretávame. Bola by veľká škoda nechať umrieť to, čo
vzišlo z duše človeka. Čaká nás ešte päť koncertov a ja
dúfam, že každý z nich tak, ako doteraz, bude
originálny, svojský a upúta divákov. A ja sa budem
prosebne pozerať na bluesové nebo, aby vydržalo počasie
tak, ako doteraz. –Peter Spodniak - organizátor.
Fotoreport |
