Pokračovanie...

Dramaturgická dvojica festivalíku Miro Suchoň a Erich Boboš Procházka pripravili veľmi vyváženú zostavu kapiel a spolu so šéfom Ákosom Véghom dali dokopy tento sortimentný lúč učinkujúcich: Bluesweiser (Západoslovenský kraj), Petra Börnerová trio (Česká republika), P.P.Band (Šamorín), Török Ádám és Mini (Maďarsko), Sitra Achra (Šamorín-Bratislava) a Deep Voice Group (Šamorín). Do tejto hudobnej spoločnosti sa na poslednú chvíľu „nanominoval“ i pražký bluesman Charlie Slavík, ktorý išiel práve okolo z kapelou a postaral sa o unikátny záver večera.

Ešte ku klubu Mozi. Tento klub má dve časti. Sálu malých rozmerov, teda kino a samotný klub s malým pódiom a barom. Oba priestory prepojené záhradnou časťou. Keďže Veľký Mannitou prihral na 15.september dobré počasie, záhradná časť klubu s malým výčapom sa stala oázou fajčiarskych debát a hasičov smädu.

Podujatie naštartovala kapela Bluesweiser v ktorej som hral, takže iba krátko. Hralo sa nám príjemne, zvuk bol dobrý a radostne sme prešli nepopulárnym prvokapelovým testom. Ako kapela s 32.ročnou históriou byť prvou skupinou v množine priateľov P.P.Bandu bola česť. Po Bluesweiseri prišlo rodinné trio speváčky a akordeonistky Petry Börnerovej. Po boku manžela gitaristu a speváka Tomáša Bobeka Bobrovniczkého (tiež exBluesweiser) a ich deväťročného syna Tomáška predviedli veľmi príjemný a rodinno-harmonický výkon. Petra si citlivo vybrala folkbluesový repertoár z ktorého medzi prebratými bluesovkami pekne vyčnievali vlastné kompozície. Jedna pieseň bola venováná nedávno zosnulému basgitaristovi Fedorovi Frešovi s ktorým nahrali živé CD. Malý bubeník Tomáško potvrdil kvalitu bubeníckej dynastie Bobrovniczkých.

Po rodinnom triu prišli na pódium páchatelia celej akcie P.P.Band na čele s gitaristom a spevákom Mirom Suchoňom, ktorý celú akciu vymyslel a zorganizoval. Skratka P.P. provokuje k obrazotvornosti. Paradesantný Pako, Pohlavný Pokrytec (rozumej čiapka) a i... P.P.Band je bluesrocková masa jedincov s detonačnou silou. Má sedem členov a týto Siedmi Statoční dali od prvého tónu počuteľne najavo ktorým smerom sa paľba uberá. Hralo im to skvele a ako prvým im bol vytlieskaný prídavok.

Po P.P.Bande sa ocitol na pódiu spevák a flautista Török Ádám so zoskupením Mini. Možno si niektorí pamätníci spomínajú na ten ročník petržalského festivalu Living blues (cca okolo roku 1997), kde nám z jeho a jeho kapely doslova padla sánka. Vtedy hral s kapelou R.A.B.B. (Rhythm and Blues Branch) a bol veľký funkbluesový stroj. Nuž a hľa, máme ho v Šamoríne. Čerstvý 70-tnik Török Ádám je na maďarskej scéne už od roku 1965 a prešiel progresívnym rockom, jazzrockom samozrejme blues. V Šamoríne sa predstavil v slušnej forme (ako inak – so skvelými muzikantmi) a jeho vystúpenie pekne vygradovalo k odmene spontánneho potlesku publika. Poslednou kapelou bola kapela Ericha Boboša Procházku Sitra Achra. Pod hebrejskou frázou Sitra Achra („opačná strana“) sa poukazuje na niečo čo je opakom „svätosti“ prípadne „dobrotivosti“. I niektoré staré bluesovky v podaní Boboša (i mnohých svetových bluesmanov) sa nedištancujú od slova „diabol“. Poznanie dobra cez manifesovanie diabla. O tom je mnoho starých bluesoviek a niektoré z nich zazneli i Šamoríne. Sitra Achra vystúpila vo štvorici a bola viac ako dôstojným záverom oficiálnej časti festivalu. Hrali prebraté piesne ale vo skvelých verziách vzdialených od originálov. Hudobne, asi vrchol večera. Absolutóŕium si zaslúžia aj zvukoví majstri Ivan Csiba so synom, ktorých práca mimoriadne pozdvihla hudobnú kvalitu všetkých pre všetkých.

Horeuvedené sa dialo na pódiu bývalého kina. Rovnocenné postavenie mala aj „malá“ scéna priamo v priestoroch klubu, kde bývajú bežné klubové podujatia. Skvele sa ľuďom prezentovali dve kapely. Prvá, Deep Voice Group zo Šamorína v strede s excelentným spevákom a hráčom na akustickú gitaru Jencim Gaálom, ktorá hrala v prestávkach medzi skupinami na veľkom pódiu. Deep Voice nie je bluesovo orientované zoskupenie, čo naopak, bolo pre divákov (presúvajúcich sa z veľkého pódia) príjemné osvieženie a oddych od bluesoidov. Kapela pôsobila veľmi kompakne, uvoľnene so šľapajúcou rytmikou a vybrúsenými gitarovými partami Arnyho Szaba. Druhou bola okoloidúca skupina Charlieho Slavíka – harmonikára, speváka a baviča v jednej osobe. Pražáci nastúpili po skončení programu na veľkej scéne. Chalieho Slavíka si pamätám ešte ako talentovaného mladého harmonikára, ktorý prešiel rôznymi harmonikovými metamorfózami až pristál ako zrelý muzikant v bode, ktorí mohli diváci v klube Mozi počuť, zažiť, a fyzicky prekrepčiť... Menej ľudí si v sále uvedomovalo, že pred nimi hrá absolútna špička českého blues, čo bol bónus pre tento festival. Nuž a čo sa dialo? Charlie Slavík s partiou rozpútal nevídanú bluesovú tancovačku (zažili sme ju v ŠUP-ŠUPe tiež), ktorá sa manifestovala až do spotena prítomných tanečníc a tanečníkov. Počet kyslíkových molekúl v miestnosti stíhal čím si aj molekuly zaslúžia pochvalu za sponzorstvo festivalu kyslíkom. Zachripnutý Charlie Slavík s partiou sa odobrali do pelechu po druhej v noci a blues v klube umĺklo.

Šéf klubu pán Ákos Végh s tímom klubu zahrali šťavnaté „servis“ blues. Obsluha za barom šlapala v dvanásťtaktovej harmonickej schéme. Podujatie prebehlo s finančnou podporou mesta Šamorín a viceprimátor pán Csaba Orosz mal obsahovo prijemné slovo k festivalu a k Šamorínčanom.

Nedá mi vyzdvihnúť fakt, že počas celého podujatia neexistovali ani etnické, ani národné, ani ino-fóbne magoriny. Hudba tieto sama o sebe bariery nemá. Je čistá.

Juraj Dura Turtev