Pokračovanie...
Počas zvukovej skúšky ma zaujal hudobný nástroj, na ktorý hral Boris Čellár. Z internetu som sa dozvedela, že tá „drevená krabička“ sa volá woodpack. Niečo podobné mal medzi svojimi perkusiami i Aidži Sabo. Hudobníci názorne predviedli, že na woodpack sa dá hrať paličkami i prstami. Keďže woodpack má údajne muzikoterapeutické účinky, mala som radosť, že som sa trochu preliečila. Krátko pred koncom zvukovej skúšky krásne zasvietilo slnko, hoci bolo už dosť nízko nad obzorom. Hodne dlhý čas i vykúkalo, čo sa to deje na terase Kursalonu. A zrejme aj počúvalo, pretože pôsobilo dojmom, že sa mu nechce ísť spať.
Terasa sa do začiatku koncertu pekne zaplnila poslucháčmi rôznych vekových kategórií. Veď prišla vzácna hostka – speváčka Lucia Lužinská. Práve koncertom v Piešťanoch začala svoje turné po materskej dovolenke. Sprevádzala ju kapela nazvaná jednoducho Band: Boris Čellár – gitara, woodpack; František Báleš – klávesy; Vlado Máčaj – kontrabas; Aidži Sabo – perkusie.
Na úvod Band zahral skladbu Donna Lee. Potom už prišla na pódium Lucia Lužinská, ktorá nás všetkých privítala a povedala, ako sa teší, že po dlhšom čase opäť vystupuje v Piešťanoch. Tiež predstavila svoju, podľa vlastných slov, malú, ale výkonnú kapelu. Prezradila, že večer sa ponesie v zmiešanom duchu: zaznejú jazzové štandardy, vlastné piesne a mnohé iné zaujímavé skladby. Prvou bola menej známa pieseň z repertoáru Hany Hegerovej Černá Jessie. Ako povedala Lucia Lužinská, pre mnohých z nás to bola taká malá premiéra. Nevedela som si spomenúť, či som túto pieseň už niekedy počula. Oslovil ma jej text i energia, ktorú Lucia Lužinská dávala do spevu. Černá Jessie bola taká chudobná, že jediným jej majetkom bol jej spev plný jazzu a blues. Hneď nato sme sa preniesli prudkým skokom do Španielska a vychutnali sme si skladbu od Chicka Coreu – Spain, ktorá sa začala mierne, pokojne, no prešla do temperamentného rytmu. Lucia Lužinská v nej predviedla i scat. A opäť sme sa ocitli na Slovensku a privítala nás stará známa pieseň od Jara Filipa a Milana Lasicu – Čerešne. Tentoraz bola v jazzovej úprave, s peknými zmenami dynamiky a okorenená scatom speváčky. Na moje prekvapenie nasledovala moja obľúbená slovenská ľudová pesnička Vretienko mi padá, v ktorej ma zaujali hlavne sóla klavíra a gitary. Lucia Lužinská potom poznamenala, že dnes večer máme na tomto koncerte farebnú hudobnú koláž, ktorá je ako počasie tohto leta: strieda sa dusno, teplo, chladno, dážď, dúha... A zrazu sme boli späť v Amerike a mali sme krásne počasie so skladbou You Taught My Heart To Sing autorov McCoy Tynera a Sammyho Cahna. Speváčka povedala, že ak súhlasíme, venujú túto pesničku všetkým našim deťom. Ona sama totiž pochopila, čo to znamená, keď niekto naučí jej srdce spievať, až keď sa jej narodili deti. Samozrejme, že sme súhlasili a pesnička nám spríjemnila večer. Páčilo sa mi v nej napríklad gitarové sólo, no trochu som ľutovala, že ešte nezaznela hra na woodpacku. V skladbe Trav´lin´ Light, ktorá vznikla už v roku 1942 a naspievali ju napríklad Billie Holiday, Ella Fitzgerald či Shirley Horn, speváčka i kapela znova krásne pracovali s dynamikou. Aidži Sabo hral na bubny metličkami, ako takmer počas celého prvého setu, ale tento mierny a tlmený zvuk perkusií mi úplne stačil a vytváral aj so zvukom kontrabasu peknú atmosféru. Celá kapela hrala počas koncertu veľmi pohodovo a podporujúco. „Vládzete ešte?“ spýtala sa Lucia Lužinská po skončení skladby obecenstva. „Rozmýšľali sme, či dáme pauzu alebo poriadne dlhý koncert...“ Keďže publikum tlieskalo a dobre sa bavilo, koncert pokračoval. O ďalšej pesničke Stíchnutie speváčka prezradila, že vznikla v roku 2003 v jej obývačke. Dlho sa však nestotožnila so žiadnym textom na túto melódiu, hoci s jedným z textov vznikla aj nahrávka. Neskôr Boris Čellár pesničku trochu hudobne „prekopal“, a tiež vznikol nový text v spolupráci s poetkou Jankou Plulíkovou. Skladba vyšla na CD All Time Jazz & Lucia Lužinská with guests – (Un)covered. Má naozaj básnický text. Ako posledný v tomto sete sme si vypočuli nádherný swing The Lady Is A Tramp, aby sme ostali verní tradícii.
Hudba doznela, ja som šla zaplatiť za svoju tradičnú tureckú kávu a rozlúčiť sa so známymi a potom poďho na autobusovú stanicu. Zotmelo sa, schladilo sa, ale chvalabohu nepršalo. Premýšľala som o hudbe, ktorú som si vypočula. Bola naozaj pestrá a rôznofarebná ako letný deň s premenlivým počasím. A hlas Lucie Lužinskej bol slnkom, ktoré ten deň rozjasnilo a rozžiarilo. Bolo mi ľúto, že som musela odísť. Pevne dúfam, že na niektorom budúcom koncerte si vypočujem viac spevu Lucie Lužinskej a viac hudby s woodpackom.
Až keď som doma obzerala fotky, ktoré som urobila na koncerte, zistila som, že Boris Čellár, ako správny pohoďák, hral bosý. Čo by som robila bez svojho inteligentného fotoaparátu? Všimne si aj to, čo ja nie.
Ružena Šípková
