Pokračovanie...
Recitáciou svojej vlastnej poézie ich hudobné vstupy doplnila poetka Judita Kaššovicová, ktorá je i autorkou textov všetkých piesní, ktoré na tejto Čítačke zazneli.
Knižnica na Kapucínskej ulici ma privítala svetlom a teplom doslova i obrazne. Milé pracovníčky knižnice nám pri organizovaní Čítačiek vždy maximálne vychádzajú v ústrety. Vždy, keď kráčam po schodoch hore do Galérie Artotéka, mám pocit, akoby som vystupovala na kostolnú vežu. Zrejme som tam hore trochu bližšie k nebu. Keď som vstúpila do Artotéky tentoraz, zvítala som sa s hudobnými hosťami, ktorí sa už pripravovali na vystúpenie. Nedávno som sa niekde stretla s názorom, že hudba je zo všetkých umeleckých oblastí najbližšie k Bohu. Ja teraz z vlastnej skúsenosti dodávam, že na ceste do vyšších sfér možno ľahko stretnúť hudobníkov. A pretože ma ponúkli čiernou kávou, cítila som sa naozaj ako v raji.
Prišla i Lesanka Královičová, ktorá má spolu so svojou mamou veľkú zásluhu na úspešnom organizovaní Čítačiek. Jej mama musela, žiaľ, z dôvodu chrípkového ochorenia ostať doma. Čoskoro sa začalo schádzať i obecenstvo. Návštevnosť bola dobrá, videli sme, že ľudí podujatie zaujalo.
Úlohy moderátora sa zhostil Stanislav Hrda, predseda Združenia Sofia Bratislava. Čítačka sa začala o 17.30 hod. rozhovorom literárneho hosťa a Ericha „Boboša“ Procházku o rôznych harmonikách. Gustáv Murín kládol otázky a tiež prezradil, že aj jeho starý otec bol hudobník a keď si vypil, vedel hrať dokonca i na ruskej garmoške. Potom sa obrátil na moderátora Stanislava Hrdu s otázkami týkajúcimi sa duševného zdravia a on sám sa blysol niekoľkými vedomosťami z tejto oblasti.
Po tejto „psychiatrickej prednáške“ Stanislav Hrda povedal zopár informácií o Združení Sofia Bratislava. Je to občianske združenie a zaoberá sa všestrannou pomocou ľuďom so
skúsenosťou s duševnou poruchou. Okrem iného sa snaží o zrovnoprávnenie ľudí s duševnou poruchou v spoločnosti, presadzuje ich požiadavky a potreby, usiluje sa o zmeny stereotypu vo vnímaní týchto ľudí, pomáha pri vytváraní ďalších podmienok pre ich pracovnú, sociálnu a zdravotnú rehabilitáciu a integráciu do spoločnosti. Združenie Sofia Bratislava tiež organizuje rôzne podujatia, ako napríklad nám dobre známe Čítačky.
Potom už nasledoval rozhovor s Gustávom Murínom. Literárny hosť, bodrý a výrečný pán, na otázky Stanislava Hrdu ochotne odpovedal. Zaujímavé bolo už to, aká bola jeho cesta k písaniu článkov. Keď bol ešte malým chlapcom, jeho otec, docent botaniky, šiel učiť do Iraku a jeho zobral so sebou. V Iraku sa Gustávovi Murínovi páčilo, okrem iného preto, že sa tam dala kúpiť Coca-Cola, dobré žuvačky i detské pištole na kapsle. Tiež však chodili na zaujímavé výlety a veľa toho videli, navštívili napríklad Babylon. Mama Gustávovi Murínovi radila, aby o tom začal písať a otec mu dal radu, aby proste písal o tom, čo na výletoch uvidí. Chlapec mal však spočiatku problém napísať si kvalitné poznámky. Otec ho motivoval sľubom, že ak napíše skutočne dobrý článok, vybaví mu, aby bol článok naozaj uverejnený. Gustáv Murín sa snažil a jeden svoj článok dokonca dvanásťkrát prepisoval, kým bol s ním jeho otec spokojný. Napokon článok vyšiel v časopise Kamarát a autor dostal svoj prvý honorár – tri knižky.
A ako sa dostal k písaniu o mafii na Slovensku? Bol v 90. rokoch v USA na spisovateľskom pobyte, získal na tri mesiace štipendium v Iowe. V Iowa City, kde býval, boli len kukuričné polia a pokoj, ľudia si ani nezamykali autá a domy, tak bezpečne sa cítili. Bol to veľký kontrast s programom televízií, ktorý bol plný vrážd. Keď sa vrátil Gustáv Murín domov na Slovensko, zistil, že „Amerika“ – strieľanie a vraždy, je tam. Povedal si, že to je historická epocha, ktorú treba zaznamenať. Do krabice si zhromažďoval rôzne články z tlače a vytvoril si uhol pohľadu na danú problematiku: chcel dokázať tým, ktorí si myslia, že je super byť mafiánom, že to nie je pravda. Jeho diela o mafii sú postavené na citáciách, a tak nikdy nemal žiadne problémy, pretože všetko, čo napísal, už predtým vyšlo v tlači. Časom sa dozvedel, že jeho knihy čítajú aj mafiáni. A prekvapením pre neho bolo, že má nielen čitateľov, ale aj čitateľky. Zistil, že aj ženy sa zaujímajú o tematiku mafie.
Hudobníci sa zberali hrať a Juraj „Dura“ Turtev prišiel na to, že sa mu vybila baterka v gitare. Gustáv Murín poznamenal, že je to určite zásah vyšších síl. Výmena baterky bola však otázka chvíľky. Najprv Judita Kaššovicová precítene zarecitovala báseň Modrá mačka, a potom prišla pesnička Srdce si odmotá. Hudobným hosťom sa podarilo vyčariť príjemnú, priam domácku atmosféru. Z rozjímavej pohody nás vyrušilo kombo, ktoré pri konci pesničky začalo vydávať divné zvuky. Gustáv Murín to okomentoval: „Už sú tu mafiáni.“
Pretože v roku 2016 vyšiel Gustávovi Murínovi román V tieni Černobyľa, rozhovoril sa i na túto tému. Povedal, že prvá vážna jadrová havária na svete, pri ktorej došlo k stratám na ľudských životoch, sa stala v jadrovej elektrárni v Jaslovských Bohuniciach v roku 1976. Vtedy zahynuli dvaja jej pracovníci. Ďalšia havária v tej istej elektrárni bola v roku 1977. Na výskum oblasti okolo elektrárne preto dala podnet aj IAEA (International Atomic Energy Agency). Gustáv Murín, ako vedecký zamestnanec, sa podieľal na testoch vplyvu rádioaktivity na rastliny, ktoré rástli v blízkosti jadrovej elektrárne v Jaslovských Bohuniciach. V Artotéke si zaspomínal, ako s jedným slovenským a s dvoma rakúskymi kolegami šiel do tejto elektrárne odobrať vzorky a tam im zamestnanec odovzdal vrecko s rádioaktívnou hlinou... Gustáv Murín potom túto hlinu presýpal v laboratóriu až sa prášilo a prišla na to laborantka. Hoci hlina nebola nebezpečná, šírili sa reči a došlo aj k podozrivému vlámaniu do laboratória. „Prúser“ bol aj v Rakúsku, kde jedna laborantka menšie nezávažné zmeny na svojom tele tiež pripísala rádioaktivite. Pointou bolo, že testami nebol zistený nijaký negatívny vplyv rádioaktivity na skúmané rastliny. Proste sa adaptovali.
Gustáv Murín vie rozprávať pútavo a vtipne, preto sa obecenstvo dobre bavilo. Sledovala som Juditu Kaššovicovú, ktorá sa veselo smiala a rozmýšľala som, že by som si mala naštudovať viac informácií o rádioaktivite, pretože ma výsledky testov prekvapili. No tušila som, že budem hľadať energiu tak akurát v hudbe ako vždy. Keby som sa dopracovala až do jej jadra, bolo by to super.
Gustáv Murín okrem iného ešte porozprával, ako sa kedysi stretol s doktorom Miroslavom Holubom, ktorý bol významnou osobnosťou českej literatúry i vedy. Ten mu požičal jednu svoju knihu. Túto knihu neskôr niekto ukradol z internátnej izby a keď ju chcel Gustáv Murín vrátiť Miroslavovi Holubovi, musel si jeden exemplár draho kúpiť od knižného mafiána.
Nasledovala éterická báseň Judity Kaššovicovej Ó, Bože, Ty, ktorý sám si letíš... z básnickej zbierky Dokonalá modrá a po nej pesnička Storočie 21. v podaní hudobníkov, ktorá mi aspoň na chvíľku navodila príjemnú atmosféru leta. Tentoraz si kombo pazvuky odpustilo.
Gustáv Murín v rozhovore neobišiel ani spisovateľské remeslo a predaj kníh. Spomenul napríklad príhodu, keď mu z kníhkupectva dali vedieť, že jeho kniha je vypredaná, a napokon sa dozvedel, že sa z nej predali všetky dva kusy... Až neskôr sa stali jeho knihy bestsellermi.
Keďže Gustáv Murín napísal i knihy Návod na manželstvo a Abeceda sexu a erotiky, Stanislava Hrdu zaujímalo, či je aj psychológom. Gustáv Murín vysvetlil, že v Prahe vo vydavateľstve Ivo Železný mu kedysi vyšla kniha esejí a vydavateľ ho pozval do Hradca Králové na festival humoru. Pre túto príležitosť si pripravil príspevok s tematikou sexuálnych vzťahov. V tej dobe pracoval na románe, ktorý chcel dokončiť za pomoci štipendia v Budmericiach. Tam sa dostal do zóny – do stavu veľkého nabudenia pri plnom vedomí. V takomto stave môže napríklad tenista vyhrať zápas, a po ňom si nič z priebehu hry nepamätá. Gustáv Murín knihu v Budmericiach rýchlo dopísal, no zabudol ísť do Hradca Králové. Podľa svojho príspevku, ktorý chcel na festivale prezentovať, však napísal knihu.
Po veselej, roztancovanej pesničke Život, ty rieka divoká nasledovali otázky pre Gustáva Murína z publika. Týkali sa napríklad spisovateľovej metodiky spracovania tém a režimu dňa. Gustáv Murín pripustil, že spisovatelia majú rôzne fetiše. Poznal napríklad jedného, ktorý musel mať vždy pri písaní na hlave klobúk. Sám Gustáv Murín vraj píše hlavne doobeda. Večer pred tým si naštuduje materiály, ide spať a ráno, okolo siedmej, ôsmej hodiny sa mu väčšinou výborne píše. Pri písaní sa často dostane do už spomínanej zóny. Pri práci vie, čo bude písať, kam sa text bude uberať a je obložený výstrižkami, v ktorých hľadá, čo potrebuje. Najdlhšie pracoval na knihe Trojhlas, čo je kniha rozhovorov s tromi významnými osobnosťami v oblasti humoru – Milanom Lasicom, Stanislavom Štepkom a Jiřím Suchým. Pracoval na nej 37 rokov, pretože na rozhovor s Jiřím Suchým čakal 20 rokov. Najkratšie mu trvala práca na jednej stostranovej knihe – sedem dní.
Touto informáciou sa Čítačka skončila. A bola naozaj úspešná a podnetná, myslím si, že spokojní boli organizátori, účinkujúci i obecenstvo. Jej dôležitou súčasťou bola hudba, ktorá má schopnosť osloviť srdce i dušu. Mám radosť, že som sa dozvedela o ďalšom význame slova „zóna“. Aspoň už viem pomenovať ten stav, keď sedím na nejakom koncerte a robím si poznámky ako divá. Spracovanie poznámok mi už tak rýchlo nejde. To je to clivé blues po bluesovej zóne...
Ružena Šípková
