dobro v seredi 2016
Peter „Bonzo“ Radványi najprv v krátkosti predstavil dobro, pretože tento rok oslavujeme 90. výročie vynájdenia tohto hudobného nástroja. V Amerike ho vynašiel rodák zo Slovenska Ján/John Dopyera. Narodil sa na Záhorí v obci Stráže a vyrastal v Dolnej Krupej pri Trnave. Jeho otec bol mlynárom a Ján mal ešte 9 súrodencov. V roku 1908 sa rodina z ekonomických dôvodov vysťahovala do USA (Los Angeles). Ján mal hudobné i technické nadanie, a tak si spolu s bratmi založil stolársku dielňu, kde najprv opravovali a neskôr i vyrábali gitary, husle a iné strunové nástroje. V tom čase mali gitaristi v orchestroch, ktoré hrávali nielen na zábavách, ale napríklad i vonku na pohreboch, problém s príliš slabým zvukom svojich nástrojov, ich elektroakustické ozvučenie vtedy ešte nejestvovalo. V roku 1926 John Dopyera skonštruoval rezofonickú gitaru. Mala kovové telo a 3 prepojené malé rezonančné kužele (odtiaľ názov National Tricone). Rezonátory jej zvuk mechanicky zosilňovali, mala asi 2,5-krát silnejší zvuk ako akustická gitara. V roku 1928 začali bratia Dopyerovi spolu s investormi s výrobou týchto gitár vo firme National Strings Instrument Corporation. Gitary Tricone sa stali veľmi populárnymi a žiadanými, ale vo firme došlo k nezhodám. Napokon John so svojimi bratmi z firmy odišli. V roku 1929 si založili firmu Dopyera Brothers Inc.. John skonštruoval novú rezofonickú gitaru a dal si ju patentovať. Mala drevené telo, 1 veľký hliníkový rezonátor a pozmenený rezonančný systém. Meno dostala podľa prvých slabík názvu firmy DOpyera BROthers – dobro. Názov sa ujal a v súčasnosti sa názvom dobro označujú všetky gitary s rezonátormi, aj keď ich vyrobili iné firmy. Gitary dobro sa udomácnili napríklad v bluesovej, havajskej, swingovej hudbe, v bluegrasse i v country. Tento nástroj sa stal majetkom Ameriky, súčasťou amerického kultúrneho dedičstva a symbolom tzv. unplugged music. Na Slovensku sa na pamiatku Johna Dopyeru v Trnave od roku 1992 až do roku 2008 pravidelne konával medzinárodný hudobný festival Dobrofest, na ktorom vystupovali najznámejší dobristi z celého sveta, napríklad Jerry Douglas či Bob Brozman. V Mestskom múzeu v Seredi sme sa dozvedeli i to, ako sa na dobre hrá, napríklad aj pomocou (väčšinou) kovovej trubičky – bottlenecku (po anglicky „hrdlo fľaše“), ktorá sa nastokne na prst. Kedysi sa namiesto tejto trubičky na tento účel používalo naozajstné odrazené hrdlo z fľaše, a tak si môžeme predstaviť, koľko toho bolo treba vypiť, aby sa mohlo ísť hrať... Na záver nám Peter „Bonzo“ Radványi zaželal, aby nám blues priniesol úsmev, pretože úsmev je najmenšia vzdialenosť medzi ľuďmi a hudba je už fyzický kontakt.
Následne uviedol Dava Peabodyho. Ten podľa vlastných slov ovláda len jedno slovenské slovo – dobro. Preto dúfal, že všetci rozumieme po anglicky. Najskôr hral na celokovovej rezofonickej gitare. Vraj sa v 20. a 30. rokoch 20. storočia stala medzi bluesmenmi nesmierne populárnou aj z toho dôvodu, že keď spadne, nerozbije sa a dá sa na nej hrať, aj keď sa zamáča a zhrdzavie. Po niekoľkých skladbách Dave Peabody odložil dobro a hral na akustickej gitare. Zahral hlavne pesničky zo svojho najnovšieho cédečka Right Now Blues, napríklad Evil Hearted Woman Blues, Muddy Water alebo Got The Blues, Can´t Be Satisfied. Svojou bezprostrednosťou a muzikantským i speváckym umením početné publikum dostal do varu a do koncertu nás všetkých aj aktívne zapojil. A tak sme si nielen zatlieskali a zaklopkali nohami do rytmu, ale sme si aj zaspievali. Angličtina nebola problémom, spievali sme iba vetu: No, baby, no! Na záver znova prišlo k slovu dobro. Ako posledná skladba zaznel gospel, pretože, ako povedal Dave Peabody, zajtra bude nedeľa a pôjde sa do kostola. Po koncerte anglický bluesman predal veľa cédečiek, na ktoré rád napísal i venovanie, a pozhováral sa so svojimi poslucháčmi. Nálada bola veľmi dobrá, ľudia sa ešte dlho nerozišli. A tak dobro v Mestskom múzeu v Seredi naozaj zvíťazilo nad starosťami všedného dňa.
Ružena Šípková
