Pokračovanie...
Tonyho Colemana Pedro ušetril a na Podunajské Biskupice poslal len zopár kvapiek, aby sa neprášilo. Darmo, Bratislava je už veľkomesto... Koncert začal s oneskorením, hodný takej hviezdy, ako Tony Coleman je. Rytmika, teda bicie a basa, zvyknú byť v úzadí stage plánu, tentoraz trónili bicie v prvej línii pódia. Po pravej ruke Tonyho si rozložil svoje nádobíčko gitarista Umberto Porcaro, o kúsok ďalej frontman a klávesák orchestra Henry Carpaneto. Po ľavej Tonyho ruke stál v úzadí basák Pietro Martinelli, s dychovou sekciou – trubkárom Stefanom Bergamaschim a tenorsaxofonistom Paolom Maffim. Doprovodný orchester bol špičkovej kvality, všetci spievali vokály a nad všetkými trónil bicista a spevák Tony Coleman. Bolo obdivuhodné sledovať, ako pri svojej mohutnej postave štrikoval paličkami tak zľahka, až sa to zdalo byť jednoduché. Aj ja osobne som zažil v Múzeu mnoho koncertov, tento som v ich hierarchii zaradil medzi absolútnu špicu, ak nie úplný Everest. V prvej časti koncertu zaznelo 8 skladieb, mňa osobne ako exmanžela zaujala najviac skladba „No communication“, v ktorej maestro vzdal hold svojej exmanželke a boli tu brilantné sóla jednak bicích a aj gitary. Tony bol neskutočný profík aj v komunikácii s obecenstvom – táto bola veľmi srdečná. Za svojho života hral iste aj na obrovských pódiach, no komorné prostredie Múzea si očividne užíval, aj keď tu hral po prvý raz. Tonyho významní spoluhráči sú vymenovaní v Marcelovej upútavke na koncert, no Tony dojímavo spomínal len na B.B.Kinga, ktorý si Tonyho vybral do svojej rytmiky ako 24 ročného v roku 1979 a Tony bol s ním až do roku 2008, teda neuveriteľných 29 rokov. B.B.Kinga označil Tony za najväčšiu postavu celej bluesovej histórie, prebrázdil s ním 96 krajín sveta a teda je zrejmé, že svojho frontmana poznal aj ako muzikanta, aj ako človeka. Sám Tony má dnes 63 rokov a je jasné, že na úsudky má ten správny životný certifikát. Pauza po prvej časti koncertu bola vyplnená predajom CD, fotením s členmi orchestra a aj s Tonym. Dozvedel som sa, že následný koncert tejto šnúry bude po Bratislave v Belgicku. Po polhodinke pauzy odohrali chlapi posledných 6 skladieb, plné auditóriuum si vyžiadalo potleskom prídavok a zazvonil zvonec a rozprávke bol koniec. V jednej svojej pesničke spievam...snívať môžeš len občas a krátko, vo sne môže všeličo sa stať...- a tento koncert bol určite o tom. Vďaka Tony, vďaka Henry´s boys, vďaka Marcel. Pri lúčení Tony sľúbil, že sa do Múzea ešte niekedy vráti – snáď nezabudne !!!
P.S. Vždy na záver upozorním na fotoreport, tentoraz debutujúcej Katky Pavlu – juniorky. Všetko, čo sa deje prvý raz v živote je vzrušujúce a tak dúfam, že si tento koncert užila a zapamätá si ho. No a ešte som sa prvý raz dostal do kontaktu s manažérom predaja vstupeniek Tomášom Králikom, zamestnancom Múzea. Práca mu išla ako sa hovorí od ruky...
Za pozornosť ďakuje Paľo Sojka, tajomník SBS
