Pokračovanie...
Hrať sa začalo krátko po 17.00 hod. Pódium najprv patrilo Ľubošovi Beňovi (rezofonická gitara, gitara z kanistra, bicie), Petrovi „Bonzovi“ Radványimu (spev, rezofonické gitary, ústna harmonika, kazoo) a ich hosťovi Romanovi Horváthovi (ústne harmoniky). Okrem starších skladieb predstavili aj skladby z nového albumu Ľuboš Beňa and Bonzo Radványi: Slovak Blues Project, ktorý vyšiel začiatkom decembra.
Ľudia sa bavili, tlieskali, som presvedčená, že ich blues zaujalo. Problémom bola príroda: koncerty sa konali open-air a keďže mráz má asi tiež rád blues, na Námestí slobody, kde stáli stánky a pódium, bolo zima ako v psinci. Poslucháči, ktorí dlhšiu dobu stáli pred pódiom a počúvali, s chladom bojovali, ako vedeli: deti sa vyšantili a zatancovali si, vypili čaj, dospelí si dali varené víno, ale chlad aj tak zaliezal až do kostí. Hudobníci na pódiu to mali ešte ťažšie, hrať so skrehnutými rukami nie je žiadna zábava, hlavne, keď koncert trvá hodinu a pol.
Približne o 19.00 hod. prišli na pódium ďalší účinkujúci: voľné zoskupenie hudobníkov Dura & Blues Club. Prezývka „Dura“ vznikla kedysi dávno skomolením mena lídra kapely Juraja Turteva na plagáte. No a tohto roku sa v Seredi podarilo skomoliť už raz skomolené: kapela bola na plagátoch uvedená ako Jura & Blues Club. To jej však neubralo z chuti do hrania.
Spevák a hráč na akustickú gitaru Juraj „Dura“ Turtev hneď na začiatku zdôraznil, že budú hrať blues s presahmi do blues a že zaznejú aj skladby so slovenskými textami – dôkaz, že blues sa dá spievať aj po slovensky. Okrem lídra mala kapela v ten večer týchto členov: Ericha „Boboša“ Procházku (ústne harmoniky), Fedora Freša (basová gitara) a Romana Turteva (bicie).
Koncert sa začal optimisticky: pesničkou Je to fajn. Nasledovala The Moon Is Full, v ktorej sa mi páčilo sólo Fedora Freša. Dovtedy som tohto hudobníka videla a počula hrať naživo iba s kapelou Prúdy, ale vďaka seredským Bluesovým Vianociam viem, že mu v krvi koluje aj blues. Moja mama boj s chladom vzdala a utiekla domov do tepla. Ja som naďalej trapasila pod pódiom. Ľudia prichádzali, zastavovali sa, počúvali, tlieskali. Zaznela skladba Krásny pocit. Autorkou jej textu je poetka Judita Kaššovicová. Veľmi „optimistická“ bola pesnička Knockin´ Myself Out o človeku, ktorý sa postupne ničil. Hrával ju napríklad Mike Bloomfield. Veselšie znela skladba Blind Blakea Diddie Wa Diddie aj s „trnavskou mutáciou“ – Má veľké didy. Potešila som sa pesničke Key To The Highway z repertoáru Big Billa Broonzyho. Vychutnávala som si pekný zvuk gitary a pobehovala som, aby som spravila zopár fotiek a aby som sa zohriala. Zaujímavá bola aj skladba Mean Old Frisco na spôsob country. Toľko som sa motala pod pódiom, až mi Dura & Blues Club venovali pesničku Zázračné blues, ktorá bola napísaná ešte v časoch, keď boli v móde gramofóny a platne, preto sa v nej o platni aj spieva. Teraz platne znova prišli do módy, takže pesnička je stále aktuálna. Zaznela pre mňa, hoci gramofón nevlastním. Zázračná bola schopnosť hudobníkov vzdorovať nízkym teplotám: Juraj „Dura“ Turtev statočne brnkal na gitare, aj keď ho určite oziabali prsty, Fedor Frešo basoval zima-nezima, Erich „Boboš“ Procházka prerážal chladný vzduch peknými harmonikovými sólami a Roman Turtev sa evidentne tak zohrial hraním na bicie, že si vyzliekol kabát a hral iba v košeli. Brrr... K pesničke You Got Me Running (Baby What You Want Me To Do) povedal Juraj „Dura“ Turtev, že jej autor Jimmy Reed sa ako jeden z mála bluesmenov umiestnil na vrcholných miestach amerických hudobných rebríčkov, lebo jeho pesničky sú veľmi melodické. Pri dlhom Bobošovom sóle som mala chuť poskakovať. Naozaj aktuálna bola skladba Popros ľad, nech sa rozmrazí s textom Jozefa Urbana. Nasledovala Walk On dua Sonny Terry & Brownie McGhee a po nej ešte jedna stará bluesovka, ktorú som neidentifikovala. Pred poslednou pesničkou Juraj „Dura“ Turtev predstavil kapelu. Dura & Blues Club sa so Sereďou rozlúčili temperamentnou skladbou Hlavu do gypsu si dám. Je to moja obľúbená, veru si občas pripadám, akoby som mala hlavu zo sadry, napríklad, keď neviem identifikovať staré bluesovky... Na záver líder kapely zaželal všetkým prítomným pokoj v srdci aj v mysli a zaďakoval poslucháčom, zvukárom i riaditeľovi Domu kultúry Sereď. Kapela si veľmi váži, že bola pozvaná vystupovať do tohto mesta. Aj ja som si vážila, že za mnou pricestovalo blues až do Serede a letela som domov ako sova snežná. Veď už bolo po 20.30 hod.
Keď som začala doma písať tento článok a ponorila som sa do spomienok na Bluesové Vianoce, ostalo mi tak zima, že som si musela obliecť modrý sveter. Ale blues mám rada, hoci kvôli nemu občas premrznem. A aby som k chladu nepristupovala len tak prvoplánovo: pod stromček všetkým ľuďom želám rozmrazenie ľadu v medziľudských vzťahoch!
Ružena Šípková
