Pokračovanie...
Po krátkej prestávke nastúpilo zoskupenie Dura & Blues Club v zložení Juraj Turtev, v Blues Clube bol Erich Boboš Procházka (harmonika), Štefan Lengyel (gitara), János Hushégyi (akustická gitara) a Fedor Frešo (basgitara) legenda slovenského bigbítu (Collegium Musicum). Chlapci predviedli skladby z tvorby Juraja Turteva. Podali vynikajúci výkon, s bohatými a nezameniteľnými improvizáciami, ktoré dráždili predstavy publika. Aj keď sa pri improvizáciách rozleteli a išli každý svojou cestou, stále ich čosi spájalo. Kde tu sa jeden vyvýšil, poodhalil, čo je v ňom skryté a po chvíli na jeho miesto nastupoval ďalší... Krásne znejúci a zrozumiteľní. Dožičili sebe aj publiku. Všetko ozvláštňovali stíšenia s ešte tichším fenomenálnym Fedorovým „brnkaním“, či poklepom dlaňou na struny basgitary. Bonus, ktorý cez vnútro rozžiaril tvár. Tento muž, rozhodne vie, čo sa robí s prstami. Poslednú skladbu začal Ďuri hrdelným spevom. Už to bolo predzvesťou čohosi čarovného. A chlapci kúzlili ďalej. Začula som aj Slovenské ľudové či Indické melódie? A k záveru obrat v skladbe a nakoniec návrat k počiatku... Vytvárali dušu pohládzajúce tóny.
Treťou a poslednou účinkujúcou skupinou bol P. P. Band s Pištom Lengyelom (gitara, vokály), Martinom Výbochom (gitara, vokály), Petrom Šaranským (basgitara), Mirom Suchoňom (gitara), Tomášom Hudákom (bicie) a s Erichom Bobošom Procházkom, ktorý sa výrazne podieľal na zvuku všetkých zoskupení, tak ako aj Pišta Lengyel, po celý čas z pódia ani neodišli. Šesť ich bolo. Aj sa im bolo treba potisnúť, aby sa na pódiu pomestili. Nič to, chlapci spolu radi hrajú. Do prvej piesne sa svojim „vzdorovitým“ a emočným spevom oprel Martin, potom zaspieval Pišta jasne, detsky bezstarostne, odľahčene. Počula som aj stopy rock n rollu...? Že by? V ich podaní zaznela aj pôvodná skladba po slovensky od Peťa Šaranského. Aký zázrak na Slovensku po slovensky. Potom prišla chvíľa, kedy som sa musela postaviť, aby som zo svojho miesta vzadu rozoznala, čo sa deje. Kto to spieva? A bol to Boboš, prekladal publiku kombináciu spevu otvoreným mužným hlasom mieriaci do diaľok s úsečnými zvukmi fúkacej harmoniky. Spev či fúkanie? Čo mu bolo prirodzenejšie? Posledná pieseň Simple Man, v podaní Martina a Pišty príjemne prekvapila. Aká harmónia,... Martin čo to ubral, zjemnil a Pišta pritvrdil, to bolo veľmi vkusné. Vystúpenie P. P. Bandu bolo presvedčivé a na úrovni. Zapadlo do vydareného večera.
Program bol nadupaný, oplatilo sa prísť, účinkujúci verím, že všetkým zúčastneným zdvihli hladinu endorfínov. Muzikanti boli odmeňovaní potleskom a výkrikmi uznania počas aj po skončení skladby a aj celého vystúpenia. Želám všetkým veľa takýchto hodnotných živých vystúpení.
P. S. Od začiatku do konca sa publikum dobre bavilo a jeho časť sa žiaľ aj bavila, niekedy až prihlasno. Stretnutie v družnom rozhovore s kamarátmi pri vínku, pive, čaji... v pozadí so skvelou hudbou? Pre mňa priveľký luxus. Aj keď boli priestory dobre ozvučené, niektorí hostia boli niekedy hlasnejší ako hudba... Žiaľ je to úkaz čím ďalej častejší a smutný, ale všetko sa dá zmeniť!
