Pokračovanie...
Podujatie prilákalo na korzo poslucháčov rozličného veku. Na úvod koncertu sa všetkým prihovorila Ika Kraicová. 
Povedala, že keďže sa začala uhorková sezóna, dnes budú hrať pesničky ako uhorky – sladkokyslé, najskôr predovšetkým z albumov Vlčie balady a Milenka všetkých. Prvou bola „sladšia“ skladba Divoška, o žene, ktorá tancuje svoj slobodný tanec v červených topánkach. Nasledovala „kyslejšia“ La Loba. Je to mytologicky poňatá vlčia žena, zbierajúca vlčie kosti a skladajúca z nich živých vlčích tvorov. Možno ju považovať i za symbol tvorivosti v nás. Ika ako vždy spievala a hrala na akustickú gitaru s plným nasadením a ani ostatní členovia kapely za ňou nezaostávali. Romanika hrá vynikajúco aj ako duo, ale pridaním perkusií a akordeónu získali skladby nový rozmer i atmosféru.
Striedali sa piesne s rôznymi rytmami, melódiami i náladami, farebné ako Ikine pestré letné šaty. Do leta dokonca dobre zapadla i Zimná balada – večný príbeh ľúbostného vzťahu, nad ktorým zvíťazila zima. Mesiac nad Nílom nie je o ničom inom než o čistej láske, priniesla príjemný pocit pokoja a harmónie. Potom prišla dynamická a veselá
Baubo - pieseň o komickej postave – brušnej bohyni, ktorá nemá hlavu. Je vlastne liečivá, pretože každý, kto ju uvidí, sa na nej musí zasmiať a smiech je zdravý.
Aby sa i poslucháči aktívne zapojili, Ika si pripravila hádanku – interaktívnu pesničku Žitko. Spievala ju v pomalšej verzii bez gitary a úlohou poslucháčov bolo uhádnuť, koľkokrát sa v nej vyskytuje písmenko ž. Hádanka bola ťažká, nikomu nevyšiel správny výsledok.
Romanika si už dávno vytvorila svoj vlastný osobitý hudobný štýl – etno-šansón, no má aj jednu pieseň, v ktorej reaguje na politickú situáciu v našej krajine (samozrejme poeticky, v metaforách) – Krajina Obyčaj. I tú sme si vypočuli. Po nej Romanika začala hrať hlavne skladby zo svojho najnovšieho albumu V hlbinách. Prvá zaznela Piesočná žena. Ako povedala Ika, táto pieseň bola inšpirovaná filmom francúzskeho režiséra Tonyho Gatlifa o Cigánoch a hrajú ju pre všetkých, ktorí majú Cigánov radi.
Pri živelnej Sépiové kolieska už mnohí poslucháči spontánne tlieskali do rytmu a spievali refrén. Ika s potešením konštatovala, že tento rok asi nefunguje mechanizmus, že na ich koncertoch ako náročky vždy prší. Takúto smolu mali vlani. Tento raz dážď neprišiel ani pri skladbe Búrka.
Aby sme si všetci zaspievali, Ika sa nás snažila naučiť časť textu piesne Zvonkohra. Aj ona však uznala, že text je ťažký na zapamätanie, a tak väčšinu z neho i tak musela zaspievať sama. Aby sme si to vynahradili, vzápätí nasledovala temperamentná Hoja-gundža-hoja, pri ktorej znel do rytmu búrlivý potlesk poslucháčov a sem-tam sa niekto odvážil aj zanôtiť.
Romaniku sme nechceli pustiť z pódia a vytlieskali sme si prídavok – obľúbenú skladbu Baubo, ktorá je rytmická a dá sa pri nej nielen dobre spievať a tlieskať, ale aj tancovať. Vôbec nám neprekážalo, že ju v ten večer hrali dvakrát. Po koncerte si poslucháči mohli zakúpiť cédečko V hlbinách, kde hrá Romanika v podstatne rozšírenejšej zostave.
Ika mi pred koncertom povedala, že pršať nebude. Jej predpoveď sa do bodky vyplnila. Bola by z nej možno aj dobrá meteorologička. Podľa mňa je však lepšie, že sa dala na spev a hudbu a spolu so svojou kapelou rozdáva farebnú energiu a dobrú náladu.
Ružena Šípková
