Pokračovanie...
Na cestu do Kursalonu mi ešte chvíľu svietilo zubaté jesenné slniečko, no keď som vchádzala na terasu, úplne vážne sa už chystalo zapadnúť. Akoby mi chcelo povedať: „Už je po dlhých letných dňoch, bude sa ti ťažšie ponocovať.“
V Kursalone som si dala nielen kávu, ale aj kofolu, aby sa mi bez slnka ponocovalo ľahšie. Stretla som mnoho milých ľudí a jedným z nich bol fotograf Yaro M. Kupčo, ktorý žije v Piešťanoch. Som rada, že som sa s ním zoznámila, ale svoje fotky, ktoré som urobila v Kursalone, som mu radšej neukázala. Na Vianoce si už ten kvalitnejší fotoaparát musím kúpiť.
Koncert sa začal, ako zvyčajne, o 20:00 hod. Uviedol ho Ondrej Botek slovami, že po dlhšej dobe zase v Kursalone vystúpi vynikajúce trio z Čiech, Robert Balzar Trio, ktoré tvoria: Kamil Slezák – bicie, Jiří Levíček – piano a Robert Balzar – kontrabas.
Mala som pocit, že hneď prvá skladba ma preniesla do iného sveta. Plynula od jemného začiatku až po výbuch nahromadených emócií, a potom zase umiernene doznievala. Ale i keď hudobníci hrali jemne, pod povrchom skladby som cítila toľko pulzujúcej energie, že ma neustále udržiavala v príjemnom napätí.
Po prvej skladbe sa nám prihovoril Robert Balzar: „Veľmi vám ďakujeme, že ste prišli. Budeme hrať a spievať na nástroje. Budeme hrať veci vlastné, nevlastné, pomalé, rýchle.“ Dodal, že majú nové hudobné DVD, ktoré natočili v lese. Nakoniec nás vyzval, aby sme im držali palce, lebo idú hrať úplne novú vec. Ale, samozrejme, zahrali ju s ľahkosťou a profesionálne.
Zazneli jazzové štandardy (napríklad Everything I Love) i vlastné skladby členov tria. A energia bola všadeprítomná, nielen v dynamických, silných pasážach. Početné publikum, ktoré sa zišlo v Art Jazz Gallery, to vedelo oceniť. Pekných sól bolo neúrekom a potlesku tiež. V pamäti mi utkvela chvíľa, keď bubeník držal metličku v ústach a na bubon hral rukami. Jazzové koncerty prinášajú aj takéto momenty.
Trio hralo a prestávka stále neprichádzala. Uvedomila som si, že asi hrajú celý koncert naraz, čo ma prekvapilo. Ale bola som pokojná. Aspoň si viac vypočujem.
Robert Balzar nám porozprával o tom, ako vznikalo ich nové DVD. Natáčali ho v koprodukcii s Českou televíziou. 3 mesiace hľadali vhodný lesný priestor, kde ich nerušilo napríklad štekanie psov či pílenie dreva. Na natáčanie mali od televízie vymedzený 1 deň. Museli teda okrem iného zastaviť prelety stíhačiek a zahovoriť pekné počasie. Napokon si vybrali vojenský priestor na Libavej, kde im generál sľúbil, že všetko zariadi. Našli si ihličnatý les, lebo v ňom hudba znela lepšie než v listnatom. Ale keď objavili vhodnú časť lesa, nakoniec im skôr, než stihli niečo natočiť, drevorubači vyrúbali stromy... Napokon trio DVD natočilo na inom mieste, v lese 10 km od mesta Polička. Využili piano Steinway z roku 1927, ktoré im zapožičala synagóga v Českom Krumlove. Líder tria samozrejme nezabudol pripomenúť, že dévedečká a cédečká priniesli aj do Art Jazz Gallery a záujemcovia si ich môžu zakúpiť.
Čas sa hnal neúprosne. Vychutnávala som si hudbu a zabudla som počítať skladby, ale myslím si, že ich zaznelo približne 10. Pred poslednou skladbou Robert Balzar ešte raz predstavil „náš big band“ (ako trio nazval). Potom už vážne dodal, že svoju skladbu Just For Her, ktorú pôvodne venoval svojej dcére, dnes výnimočne premenuje na Just For Him a venuje ju klaviristovi, pedagógovi a hudobnému skladateľovi Karlovi Růžičkovi, ktorý nás opustil 26. septembra tohto roku vo veku 76 rokov. Všetci sme s dojatím zatlieskali.
Keď zneli tóny poslednej skladby, vybehla som z Kursalonu a uháňala som pod hviezdnou oblohou na posledný autobus do Myjavy, lebo sa mi veru nechcelo spať v Piešťanoch na ulici. A tak som spojila príjemné s užitočným – výbornú hudbu s rozcvičkou. V živote často prechádzame od žartovného k smutnému (a opačne), ani sa nenazdáme. Ale kým znie hudba, stojí za to žiť.
Ružena Šípková
