Pokračovanie...
Preto sa na túto Adinovu hudobnú jar tak všetci tešíme, preto sa tam opäť a opäť stretávame, vytešujeme sa a kúpeme v žiarivých hudobných lúčoch. Sme zase raz jedna veľká bluesová rodina na prívetivej a prítulnej pláži Livin' Blues.
A občerstvujeme sa. Nasávame všetko to, čo nám tento slnovrat ponúka. A tento krát ponúkal neúrekom. A to rozhodne nielen v množstve slnečných paprskov, ale predovšetkým v ich kvalite s najvyšším stupňom hrejivosti. Každý, každučký jeden interpret, každá jedna kapela, súbor, ansámbel či sólo traktor JLŠ hrial svojimi vlastnými lúčmi, všetci do nás pálili hrejivú slnečnú energiu. Rozlievala sa počas celého pobytu na pláži po našom tele, zapĺňala naše vnútro. Malo to šťavu, malo to grády, malo to gule. Malo to veľké gule. Všetci šlapali na plný plyn, nešetrili seba a ani nás.
Na veľkosť gulí samozrejme môžeme mať (a aj máme) určite vlastný uhol pohľadu, ale z toho môjho tie najväčšie gule mala famózna Silvinka (aký to pekný paradox...) aj so svojím experimentálnym laboratóriom, z Budweieseru zrodený nevyčerpateľný a energický Blueweiser a plne naložený Hungar kamión Mojo Workings. Nie že by ostatní gule nemali, ale to najväčšie vnútorné teplo do mňa vstrebali práve tieto kapielky.
Na Silvinku mám slabosť. Zamiloval som sa do nej už pri jej prvom počutí (Čierny havran) a tento jej amorový slnečno-hudobný lúč zasiahol, myslím, nielen mňa. Hudobný stret s ňou ma obohatil o ďalší hudobný rozmer a posunul do ďalšej hudobnej galaxie. Každý takýto hudobný stret s ňou je pre mňa elektrizujúci a nielen že mi naskakujú zimomriavky, ale stoja mi všetky chlpy tak, že sa mi nedá ani košeľa obliecť. V daný slnečný večer namiešala vo svojom bluesovom laboratóriu delikátny koktail nápadov a rôznorodých chutí tónov zvukového mága a neúnavného experimentátora Ivana Tomoviča a hravého a vyzretého Pištu Lengyela a to všetko zaodeté rúchom jej fascinujúceho hlasového fondu a úžasného interpretačného slnečného kúpeľa. Nepoznám asi nikoho, kto by sa s ňou nechcel tohto kúpeľa zúčastniť. Bolo to milé, čarovné a silné zároveň a na dôvažok ešte aj nadmieru estetické.
Z Budweiseru zrodený Bluesweiser poznám už od jeho plienok. Pravda, nekojil som ho, ale určite sme spolu odkojení na Budvaríku. Takže poznám jeho genézu a som s týmto prítulným hudobno pivným telesom spojený aspoň takou malou pupočnou šnúrou. Vždy som ich mal rád, tešil som sa na ich vystúpenia a ostalo to tak aj doteraz. A keď si človek myslí, že všetko pozná, že už ho nemôže nič prekvapiť, tak je tomu vždy ináč. A tak tomu bolo aj na večernej bluesovej plavbe. Zrazu na ich parníku bolo viac energie, radosti, pohody a nadšenia. Parník získal rozhodne na sile a turbulencii pridaním ďalšej parnej turbíny (k už ostrieľanej a osvedčenej rodinnej dychovej kajute Doležalovcov) – saxofonistu a flautistu Riša Šimurku, ktorý bezpochyby zvýšil údernosť, farebnosť a hrejivosť tohto úctyhodného slovenského bluesového krížnika. Sortiment ich večerných slnečných lúčov bol prierezom spomienok ich 31 ročnej spoločnej plavby radostí a nadšenia. Spomínal som s nimi, spieval som si v duchu s nimi. Ďuro je totižto jeden z mála slnečných bratov, ktorý dokonale zvládol frázovanie (netuším, či navštevoval slnečný spevokol), spieva čisto a je mu rozumieť a hlavne spieva mu to. Ale v ten večer to vedela celá jeho osádka. Preto toľko svetla, toľko lúčov, preto nás to tak hrialo. Až som sa bál úpalu.
Keď som nedostal úpal pri „Ďurovcoch“, tak pri rozbehnutom a naplnenom Hungar kamióne to už zjavne hrozilo. Vraví sa, že treba začať na plno a postupne pridávať. A tento kamión toto tvrdenie zobral ako axiómu a riadne to rozfofroval. Nebol to rámus, nebol to hluk a rachot motorov. Naopak boli to do posledného detailu nastavené a presne vyštelované ľúbozvučné motory, ktorých sound, ako sám Bonzo poznamenal, bol pohladením duše a pohladením ucha. Takýto balzam na duši som už dávno a dlho nezažil. Bolo to neskutočne zosynchronizované súkolie bezchybne šlapajúceho hravého stroja. Výstupom tohto naolejovaného súkolia Mojo Workings bola nádherná súhra a rozihranosť, ba priam až šibalstvo, zároveň neuveriteľná kreativita, nápaditosť a hravosť, invencia, aranžmány, interpretačné majstrovstvo i trojjediné vokály. Pohltilo ma to úplne, nechal som sa unášať ich všeobimajúcim príbojom, nastavoval som všetko čo sa dalo, aby som absorboval z tohto hrejivého slnečného kúpeľa čo najviac. Mal som pocit slnečného neba a nádherného nekonečna.
Ešte si dovolím upriamiť svoj slnečný lúč predsa len na majstrovstvo jedného člena tohto celého slnečného súboru. Na Erika Krišáka. Je to skutočný majster svojho remesla a je radosť ho nielen počúvať za jeho roztancovaným nádobíčkom, ale sa aj pozerať, ako to celé prežíva, vidieť tú jeho radosť a entuziazmus. Je možno menej viditeľný ako tí pred ním, ale je spoľahlivou zárukou, že remeň nikdy nespadne. Bol to (a vždy aj tak je) ďalší slnečný bonbónik.
Všetkým však patrí poďakovanie, ktorí sa zúčastnili na tejto slnečnej plavbe. Všetci hrali a spievali o dušu, všetci sa radovali, tí na javisku i tí v hľadisku. Odmenou pre všetkých interpretov bol neutíchajúci potlesk konečne zase raz plného auditória, výkriky radosti a nadšenia. U každej či každého sme si priali a vyslovovali nahlas to pre nás očakávané ZUGABE, ktoré bohužiaľ pre nás stopli neúprosné plavebné časové limity. Táto časová bariéra padla až pri jeho Lordstve Bishopovie, kde veselka ešte dlho pokračovala jak na javisku tak i pred ním.
Každý tento hrejivý lúč, každá kapielka, každý interpret si tu našiel svoje miesto na Livin' Bluesovom chodníku slávy. Zaslúžene. Bola to nádherná, omamná oslava jubilejného a mimoriadne vydareného festivalíku v týchto Livin' Bluesových vodách. Pre mňa s neobyčajne pridanou hodnotou už stálicami slnečného bluesového neba – Silvii Josofoskej a je Blues Laboratory, Bluesweiseru a hosťami z Maďarska - Mojo Working.
Hrejivý pocit viny z toho, že ešte dlho do noci ma mátali sny a neopísateľné silné hudobné zážitky, má samozrejme na svedomí, ako ináč, neúnavný a nestarnúci lodivod Adino. Už dávno som ho nevidel tak spokojného a prešťastného ako ten večer, keď som opúšťal bluesovú loď, keď sme končili tento vydarený večírek.
V nedeľu bulo všelijako, preprchávalo, tak som si naordinoval kľud na lôžku. S prižmúrenými očami som si znova a znova premietal film s názvom Livin' Blues XXV. Bol to krásny, omamujúci plnofarebný, čarovný film. S udeľovaním mojich Oscarov som rozhodne nešetril...
Smädný Bluesový Hroch Šimi
