Pokračovanie...
Keďže som prišla v poriadnom predstihu, mala som dosť času rozhliadnuť sa po vestibule. Prezrela som si výstavku vo vitrínach, ktorá bola spomienkou na predošlé ročníky Livin´ Blues. Z dobových bulletinov, plagátov, fotografií a novinových článkov dýchala história. Ako plynul čas, vietor do vestibulu privieval čoraz viac muzikantov, neskôr aj bluesuchtivých poslucháčov. Pred začiatkom podujatia som si dala kávu z automatu a bola som pripravená na príjem hudobnej energie.
Moderátorom večera bol Peter „Bonzo“ Radványi. Zdôraznil, že nastal historický dátum, historická chvíľa, historický okamih. 25. ročník Livin´ Blues sa s potleskom obecenstva začal.
Ako prvý vystúpil osemčlenný šamorínsky blues-rockový P. P. Band, ktorý vznikol v roku 2016. Hral v tomto obsadení: Martin Výboch – elektrická gitara, spev; Miroslav Suchoň – elektrická gitara, spev; Thomas Harpo – ústna harmonika; Peter Šaranský – basová gitara, spev; Štefan „Pišta“ Lengyel – elektrická gitara, spev; Tomáš Hudák – bicie; Alexander „Sanyi“ Rigó – klávesy; Martin Ferenčík – elektrická gitara. Kapela to hneď na začiatku poriadne „rozbalila“ – skladbou Tush od ZZ Top, v ktorej zaznelo aj pekné harmonikové sólo, akých bolo počas tohto vystúpenia ešte neúrekom. Zaujali ma i gitarové sóla Martina Výbocha a Štefana Lengyela a klávesové sóla Alexandra Rigóa. Zazneli väčšinou prebraté skladby, napr. dynamická Don´t Cha Know od Jimmieho Vaughana, či starý známy Hoochie Coochie Man. Prišla však aj pesnička so slovenským textom, ktorá priniesla stíšenie – Blues mne, ktorá je celá dielom Petra Šaranského. Potlesk obecenstva bol hudobníkom zaslúženou odmenou. Keďže, ako povedal moderátor, za 20 rokov to bola prvá kapela, ktorá na Livin´ Blues skončila svoje vystúpenie skôr ako mala, P. P. Band s radosťou zahral aj prídavok – Cocaine od JJ Cala.
Po krátkej prestávke pódium ovládol Žalman Brothers Band, jedna z mála kapiel na Slovensku hrajúca južanský rock. Tvoria ju: Peter Žalman – basová gitara; Martin Výboch – gitara, spev, ústna harmonika; Martin Varga – gitara a Erik Kriššák – bicie. Hrali napríklad skladby zo svojho najnovšieho CD Som, kto som (2015), ako Cesta, Boogie nám treba, či There Are So Many Ways. Rad prišiel aj na pesničky, ktoré Martin Výboch venoval svojim dcéram, napr. Zuza Boogie. Otcovskú lásku prejavil poriadne temperamentnými skladbami. Martin to okomentoval, že veľa piesní netvorí, ale vždy niečo napíše, keď sa mu narodí dcéra (zatiaľ ich má tri). Podľa jeho slov sú tieto skladby dlhé, pretože svoje dcéry sa vždy dlho pokúšal uspať, a vždy bezvýsledne. Žalman Brothers Band hrali väčšinou energicky, ale páčila sa mi aj pokojnejšia pasáž v skladbe Zuza Boogie, kde zaznelo pekné Martinovo gitarové sólo a jemná hra basovej gitary a bicích. Poslucháči kapele zaslúžene tlieskali.
Peter „Bonzo“ Radványi zdôraznil, že hlavným partnerom Livin´ Blues je Fond na podporu umenia. Všetci sme zatlieskali faktu, že konečne bolo aj blues vyššími inštitúciami uznané za umenie. Tiež sme zatlieskali výbornej práci zvukárov.
Nasledovalo vystúpenie prvej dámy slovenského blues Silvie Josifoskej s projektom Blues Laboratory. Silvia vo výročnej Bluesovej ankete internetového portálu www.bluesmusic.sk získala víťazstvo v kategórii Najobľúbenejšia speváčka roka 2016. Jej Blues Laboratory, s ktorým vystúpila na Livin´ Blues po prvýkrát, tvoria Štefan „Pišta“ Lengyel (elektrická gitara, stomp box) a zvukový čarodejník a experimentátor Ivan Tomovič (elektrická gitara, elektronika, loopy). Hoci toto zoskupenie hralo staré známe skladby (napr. I Just Want To Make Love To You či Rock Me Baby), zaodelo ich do neobyčajného zvukového šatu. Hudbu vynikajúco dopĺňal Silviin hlboký zastretý hlas. Dočkali sme sa i dvoch piesní, ktoré preslávila americká jazzová a bluesová speváčka Cassandra Wilson – Last Train To Clarksville a Death Letter. Mala som z nich veľkú radosť, Cassandru Wilson veľmi uznávam a obdivujem. Blues Laboratory sa s poslucháčmi rozlúčilo funky-bluesovou skladbou Midnight Train, známou z repertoáru Buddyho Guya. Publikum ocenilo hudobné novátorstvo i intímnu atmosféru vystúpenia a tlieskalo.
Ján Litecký-Šveda st. to nemal tento rok na tomto festivale vôbec jednoduché, pretože medzi samými kapelami prišiel hrať ako sólista. Je to neodmysliteľná postava slovenskej bluesovej scény, priekopník slovenských bluesových textov. Vystúpil už v roku 1993 na prvom ročníku Livin´ Blues. Je prezidentom Slovenskej bluesovej spoločnosti a šéfom autorského kolektívu, vďaka ktorému uzrela svetlo sveta publikácia Blues na Slovensku. Na tomto ročníku Livin´ Blues spieval a sprevádzal sa na slide gitare. Povedal k tomu toľko, že jeden chlap s gitarou tvorí základný bluesový orchester. Ján Litecký-Šveda úlohu sólistu zvládol výborne, hoci sa mu pritrafila aj nepríjemnosť v podobe roztrhnutej struny. Zahral svoje skladby, napr. Spomalený blues, Blues zlých správ, Has, čo ťa páli, Písmená, Billboard má krátke nohy. Ako povedal moderátor, bolo to pravé blues od rieky Dunaj. A malo úspech.
Sólistu na pódiu vystriedala najstaršia fungujúca bluesová kapela na Slovensku – Bluesweiser. Začínala ako folk-bluesové duo Juraja Turteva a Ericha „Boboša“ Procházku. V súčasnosti má viac členov a hrá elektrické blues a funky. Na Livin´ Blues 2017 vystúpil Bluesweiser v sedemčlennej zostave: Juraj Turtev – gitara, spev; Ivan Tomovič – gitara; Pavel „Doktor“ Doležal – saxofón; Richard Šimurka – saxofón, flauta; Monika Varga Doležalová – saxofón; Erik Bínovský – basová gitara a Elo Vojta – bicie. No skôr, než začali hrať, prišiel na pódium tajomník Slovenskej bluesovej spoločnosti Pavel Sojka s novým samplerom „Bluesová spoločnosť No. 12“. Toto dvojcédečko sme na želanie jeho dramaturga Juraja Turteva všetci pokrstili veľkým potleskom. Bluesweiser otvoril svoje vystúpenie skladbou You Got The Blues, ktorú napísal Dave Hole. Nasledovalo Čiernobiele blues (Bluesweiser ho hrával už na Kominárskej začiatkom 90. rokov), a potom Ako na perách rúž. Kapela mala trojčlennú dychovú sekciu a saxofónové sóla Pavla „Doktora“ Doležala a Richarda Šimurku boli parádne. Tiež Ivan Tomovič ukázal, čo dokáže „vyžmýkať“ z gitary. Juraj Turtev s chuťou spieval, miestami prechádzal až do scatu a priam z neho sršala pozitívna energia. Počas skladby sa na pódiu objavil aj dym, samozrejme, len na dotvorenie atmosféry. Juraj Turtev k tomu poznamenal, že sa zľakli, že im horia kombá a to bol zatiaľ len „imidž“. Prezradil, že kapela Bluesweiser tento rok už oslavuje 31. výročie založenia. V pomalšej skladbe Nočný vlak zahral Richard Šimurka krásne sólo na flaute. Bolo vidno, že na festival prišlo mnoho fanúšikov tohto hudobného zoskupenia. Ostošesť tlieskali, nielen po skončení skladieb, ale aj po pekných sólach. Skladbu Spomienky venoval Bluesweiser trubkárovi Martinovi Ďurdinovi, ktorý v roku 2014 zomrel vo veku 40 rokov. Bol to ich bývalý spoluhráč. Bluesweiseru nie je cudzia ani oblasť world music a ľudovej piesne, a tak zaznela i ľudová pieseň z Kútov – Beží zajáček. Ešte predtým poprosil Juraj bluesových puristov, nech idú radšej von, ale myslím si, že neodišiel nikto. A napokon došlo aj na moju obľúbenú pesničku – Spomínam si na rána (blízka je mi hlavne časť textu: „Spomínam si na noci, keď som chodil skoro spávať...“). Na konci vystúpenia zožal Bluesweiser poriadny aplauz.
Peter „Bonzo“ Radványi pozval na pódium Adriána Pullmanna, dušu festivalu Livin´ Blues. Tento festival organizuje od jeho začiatkov, predtým robieval v Rači festival Rhythm & Blues Rača. Moderátor si s ním zaspomínal na staršie ročníky Livin´ Blues. Spoločne skonštatovali, že naň najviac ľudí chodilo v 90. rokoch, v hľadisku bývalo aj 300-350 ľudí. No aj jubilejný 25. ročník mal hojnú účasť poslucháčov. Festival je medzinárodný, hostil už veľa dobrých kapiel z napríklad z Poľska, Maďarska, Rakúska a v poslednej dobe sa darí prilákať aj hostí z Ameriky. Festival bol právom vo výročnej Bluesovej ankete internetového portálu www.bluesmusic.sk zvolený za najobľúbenejší festival na Slovensku v roku 2016.
Čas ubiehal príjemne a s ľahkosťou. Hľadisko bolo plné obecenstva a očakávania, keď na pódium nastúpili prví zahraniční účinkujúci toho večera – hudobná formácia Mojo Workings z Maďarska. Bola som presvedčená, že to bude silný zážitok, pretože túto kapelu som zažila na festivale Blues Moods 2016 v Trnave, kde zožala veľký úspech. Tvoria ju: János Horváth – spev, akustická gitara, stompbox; Imre Olivér Honfi – spev, elektrická gitara, didley-bow; Tamás Szabó – spev, fúkacie harmoniky, harmonetta, bass harmonika; Csaba Pengö – kontrabas a István Mezöfi – bicie. Všetci spolu mixujú rôzne hudobné štýly do elektrizujúcej zmesi. Moje očakávania sa do bodky splnili. Všetci hudobníci hrali vynikajúco, hlavne hra Tamása Szabóa na ústne harmoniky bola ako zjavenie. Často striedal rôzne harmoniky, pri svojich temperamentných sólach priam tancoval a poslucháči spontánne tlieskali i pochvalne pískali. Miestami zase hral tak jemne a potichu, že sa bolo treba sústrediť a pozorne počúvať. Mojo Workings hrali väčšinou vlastné skladby (napr. Long Step, I Got A Religion, Pawn Shop), ale zaznela i klasika It Hurts Me Too, ktorú ako prvý nahral Tampa Red. Tamás Szabó, János Horváth aj Imre Olivér Honfi sa predstavili aj ako výborní speváci. A rovnako, ako aj v Trnave na Blues Moods, v skladbe Don´t Wanna See You Again zahral Csaba Pengö vydarené sólo na kontrabase. Po skončení vystúpenia nechcelo obecenstvo pustiť Mojo Workings z pódia. A tak došlo i na prídavok, pri ktorom ľudia v hľadisku nadšene tlieskali do rytmu. Jediné, čo mi prišlo na um, bolo, že Mojo Workings sú Kings.
Cez prestávku pred posledným vystúpením večera (vlastne už noci) si Peter „Bonzo“ Radványi zaspomínal na nedávno zosnulého amerického harmonikára Jamesa Cottona, ktorý sa hrou náhody narodil na bavlníkovej plantáži (cotton = bavlna).
Headlinerom 25. ročníka Livin´ Blues bola trojčlenná kapela Lord Bishop Rocks, ktorej kraľoval Lord Bishop – blues-rockový gitarista a spevák z newyorského Bronxu. Na pódium prišiel v dlhom kabáte, farebnom tričku, s klobúkom na hlave a mal oblečené správne bluesové nohavice – modré. Bolo vidno, že si potrpí na imidž a rád robí show. Priniesol si i fľašu whiskey, z ktorej si počas koncertu sem-tam odpíjal on i jeho spoluhráči – basgitarista Cecil Drackett a bubeník Duda „The Bricklayer“ Jow. Bola to poriadna blues-rocková jazda. Lord Bishop počas vystúpenia striedal tri gitary – dve elektrické a jednu akustickú. Spieval hlbokým, silným a zvučným hlasom. Predvádzal aj tanečné kreácie, ktoré mi pripomínali tradičné africké tance. Basgitarista a bubeník sa tiež, rovnako ako ich frontman, blysli vydarenými sólami. Kapela hrala vlastné (Monster, Poor Boy...) i prevzaté skladby. Pri skladbe Whole Lotta Love od Led Zeppelin hral Lord Bishop chvíľu na gitare fľašou whiskey, a potom zliezol z pódia a hral pred divákmi v prvom rade. O chvíľu na to pri skladbe Hey, Joe zase zahral na gitare ústami. Tiež daroval jednu bubenícku paličku poslucháčovi, ktorý si ju ochotne vzal. Lord Bishop aktívne zapojil do svojho vystúpenia i publikum, keď si s ním zaspievalo pieseň Knockin´ On Heaven´s Door. Svojej mame venoval skladbu Down From The Sky, ktorú zahral na akustickej gitare. Po skončení vystúpenia nasledoval veľký potlesk a po ňom dlhý prídavok, pri ktorom Lord Bishop zavolal všetkých poslucháčov dopredu, pobádal ich k tancu a s niektorými sa aj rozdelil o whiskey. A tak sa aj obecenstvo túžiace po zábave mohlo vyblázniť. Veru, na chvíľu som sa aj pridala. To už bolo po polnoci. Spolu s priateľmi som sa napokon rozlúčila s Domom kultúry Lúky a šli sme si po dni bohatom na hudobné zážitky odpočinúť.
Myslím si, že 25. ročník festivalu Livin´ Blues sa skutočne vydaril. Poďakovanie patrí jeho organizátorom, ale i publiku, ktoré vytvorilo neopakovateľnú atmosféru. Vietor ma privial skutočne na dobré miesto. Tomuto festivalu i celému slovenskému blues prajem i naďalej dobrý vietor do plachiet!
Ružena Šípková
