Pokračovanie...
Múzeum ako také je múzeom maličkým, ale je tu zhmotnená minulosť obchodníctva tak, ako si ju pamätá z dnešnej generácie málokto. Medzi tých nemnohých patrím aj ja, keď sa naozajstné mlieko čapovalo do konvíc a následne doma potom skyslo a nezhnilo, keď chlieb a bosniaky nestihli splesnivieť a potraviny neboli plné prísad chemických zlúčenín. Zimné koncerty boli priamo v expozícii Múzea a v úzkom sklenenom priestore to dunelo decibelmi. Letné koncerty boli na nádvorí Múzea a opekali sa na rošte svinky, Zolove cigánske boli ako priamo z osady, no romantika divokého západu ako vyšitá. Neskôr pribudol raritný Múzejný pivovar so svojim vlastným a oceňovaným pivom, o kus neskôr zase koncertný stan,. V zime vykurovaný, s dôstojným pódiom a výborným zvučením Laca Kipricha úplne od začiatku existencie projektu. Najskôr ako firma Audio Music, neskôr synova Audio Manor.
Pochodil som po svete mnoho múzeí a galérií, nakoniec v Slovenskom národnom múzeu som kedysi dávno na geologicko-paleontologickom oddelení aj pracoval a tak viem doceniť, že Marcel s maličkým kolektívom kolegov to tu excelentne zvláda, či už ako riaditeľ, dramaturg, scénarista. a nakoniec aj ako dievča pre všetko, teda okrem grafiky ku koncertom a plagátom, ktoré má pod palcom Richard Jakubík. Za tých desať rokov som tu bol na mnohých koncertoch a tak som sa stihol zoznámiť aj s Marcelovou manželkou Zuzkou a jeho piatimi deťmi, s jeho mamičkou a bratom Alim, ktorý je najznámejší promotér najväčších ľahkoatletických mítingov v bývalom Československu a aj v dnešnej dobe a tiež otec ôsmych detí. No a nesmiem zabudnúť na Marcelovu hudobnú bubenícku kariéru. Dosť na to, aby ma Marcel pri najbližšej príležitosti nakopal do zadku, čo som tu všetko vytrúbil. Marcel, sorry...
A teraz ku koncertu chalanov z Kalifornie. Kaliforniu mám rád. Prešiel som ju zo severu na juh, skoro v celej dĺžke 1240 km. Široká je 402 km, zo západu ju obmýva Pacifik a na východe hory Sierra Nevada. Po Aljaške a Texase je to tretí najväčší štát USA a so svojimi cez 37 miliónmi obyvateľov aj štát najľudnatejší. Videl som z nej národné parky Death Valley, Kings Canyon, Sequoia a Yosemite, bol som v Los Angeles, Santa Monice a Hollywoode, len v Santa Rosa, neďaleko od San Francisca, odkiaľ kapela pochádza, som nebol. V Kalifornii som ochutnal najšťavnatejšie ovocie sveta, pri ktorom import týchto odrôd do našich obchodov pôsobí ako tuberkulózni bratia z Vyšných Hágov. Šťavnatejšie mi tu pripadajú len naše slovenské dievčenské dvadsiatky... A rovnako šťavnatá bola aj kapelka Kingsborough. Všetko podstatné píše o kapelách v upútavke na koncert sám Marcel. Ja len skonštatujem , že štyria muzikanti boli vo veku od 30 do 35 rokov a hrali v nasledovnej zostave : Billy Kingsborough – gitara, sólo spevák, Alex Leach – gitara, vokál, Chris Magione – basa, vokál a John Whitney – bicie, vokál a virtuóz v žonglovaní so svojimi bubeníckymi paličkami. Chlapi počas 80 minút odohrali 20 skladieb z oboch svojich albumov, publiku sa páčili, lebo to bola naozajstná rokenrolová smršť, ktorú na pódiu rozbalili a aj preto som nazval pojednanie Kalifornské tsunami, našťastie bez katastrofických následkov na životoch a majetku. Boli úžasní, tak ako aj ich domovina, na ktorú sú patrične hrdí a dali to najavo tým, že na jednu reprodebnu dali aj oficiálnu vlajku Kalifornie, ktorá sa nazýva Bear Flag, teda Medvedia vlajka, ktorá je oficiálnou od roku 1911 a je na nej medveď grizly ako symbol sily. Koncert v Múzeu bol súčasťou turné kapely, ktorá odohrala 20 koncertov po celej Európe a Podunajské Biskupice boli jedinou štáciou na Slovensku. Vďaka patrí chlapom z Kalifornie za pekný večer. Atmosféru koncertu možno vzhliadnuť z fotoreportu Zorky Liškovej.
Za pozornosť ďakuje Paľo Sojka, tajomník SBS.
