Pokračovanie...
Mne i mojej kamarátke prišiel vhod Modrý štvrtok (Blue Thursday) v Trnave, ktorý sa uskutočnil 9. februára 2017 o 20:00 hod. v Music a Café klube v trnavskej City Aréne. Veď šlo o bluesový večer a blues je naša krvná skupina. Pri takej hudbe mi aj obyčajná espresso káva chutí ako jamajská Blue Mountain. Kamarátka si objednala čaj a kúpila si balíček žuvačiek (samozrejme, v modrom obale).
Na začiatku koncertu sa obecenstvu prihovoril Peter Stojka, jeden zo zakladajúcich členov trnavskej kapely Second Band, hrajúcej blues a country blues. Pre tých, ktorí boli na podujatí Modrý štvrtok po prvýkrát, vysvetlil, že ho organizuje Trnavská hudobná spoločnosť, o. z. a Second Band. V rámci tohto projektu sa raz mesačne uskutočňuje bluesový koncert tejto kapely vždy s iným hudobným hosťom, s ktorým predtým nikdy nekoncertovala. Toto bol už deviaty Modrý štvrtok a projekt oslavoval svoje prvé narodeniny. Skupina si teda prizvala vzácneho hosťa – skladateľa, textára, speváka, gitaristu a prezidenta Slovenskej bluesovej spoločnosti – Jána Liteckého-Švedu, st., ktorý je právom považovaný za prvého slovenského bluesmana a priekopníka blues na Slovensku.
Peter Stojka oznámil, ako bude hudobný večer prebiehať: prvou časťou bude cca tridsaťminútová „predstavovačka“, počas ktorej bude hrať Second Band. Po pauze bude nasledovať kolo s hosťom a po ďalšej pauze jamovanie. Medzitým prebehne i súťaž o fúkaciu harmoniku, ktorá býva väčšinou po druhom kole.
Kapela Second Band vznikla v roku 1994. V súčasnosti hrá v zostave: Juraj Parízek – spev, gitara, Peter Stojka – fúkacie harmoniky, Jaroslav Rakay – basová gitara a Denis Čapkovič – bicie. Koncert začali skladbou I Want To Be Loved, ktorej autorom je Willie Dixon a je známa hlavne v podaní Muddyho Watersa či the Rolling Stones. Ďalej zazneli napríklad skladby Caledonia, You Can´t Judge A Book By The Cover alebo One More Chance With You. Moja kamarátka a ja sme si vychutnávali hlavne rezké harmonikové sóla, no aj gitara pekne „maľovala“ melódie, spev mal grády a rytmická sekcia hrala energicky, no nie príliš silno. Pravidelný zvuk bicích a basovej gitary je pre mňa príjemný a ak nie je priveľmi hlasný, upokojuje ma. Po skladbe Baby Please Make A Change z repertoáru Hugha Laurieho (predstaviteľa filmového Dr. Housa) sa skončilo prvé kolo.
Do Music a Café prichádzalo stále viac ľudí, ozývala sa vrava a smiech. Rada som bola v spoločenstve ľudí hladných po blues.
Počas prestávky Peter Stojka pripomenul, že úlohou projektu Modrý štvrtok je podpora menšinových hudobných žánrov, predovšetkým blues, a festivalu Blues Moods, ktorého ôsmy ročník sa uskutoční v novembri 2017.
Keď prišiel na pódium Ján Litecký-Šveda st., zdôraznil, že pozvanie do Trnavy rád prijal a ako poznamenal, bude hrať s „panenskou“ hudobnou zostavou, keďže vystúpenie spolu vôbec neskúšali a Second Band si jeho skladby nacvičil sám. Hosť dodal, aby sme v prípade, že v muzikantskej spolupráci niečo zaškrípe, brali vystúpenie ako bluesový jam. Ale nezaškrípalo. Spoločné vystúpenie začali hudobníci „antibuditeľskou“ pesničkou Has, čo ťa páli. Zasmiala som sa, pretože sa týkala ranného vstávania, ktoré nepatrí k mojim najobľúbenejším činnostiam: „...Netreba hneď ráno vstávať / ani riešiť ťažké témy / dobre vieš, že čím skôr vstaneš / tým skôr máš problémy...“ Ján Litecký-Šveda mi hovoril, vlastne spieval, z duše. Po skončení skladby nám odporučil držať sa tohto návodu, i keď zajtra bude piatok, čiže pracovný deň. A hosť Modrého štvrtku pokračoval ďalej v predstavovaní svojich pesničiek. Jeho hlas bol silný a prenikavý a na gitaru hral, akoby sa s ňou narodil. Slovenské texty, ktoré si sám píše, sú zakotvené v realite, no majú aj svojský vtip a poetiku. Nasledovalo blues o láske – Zablúdený blues, a potom prišli dve skladby reflektujúce dnešnú dobu – Spotený potkan a Billboard má krátke nohy. Pretextovaná klasika od Elmora Jamesa (I Can´t Hold Out) má názov Mušľa. Nejde o morskú mušľu, ale o telefónnu. Hudobníkov trochu potrápila elektronika, ale pesnička bola pôsobivá aj s menšou porciou efektov. Poslucháčov Ján Litecký-Šveda zaujal, ozýval sa pochvalný potlesk a slová uznania. Hosť spolu so Second Bandom zahral a zaspieval i zopár pôvodných amerických skladieb, ako povedal, aby bluesmeni nezabudli, na čom vyrastali. Prvou bola Little Red Rooster od Willieho Dixona. Ján Litecký-Šveda podľa vlastných slov hrá – keď už prevzaté veci – tak väčšinou skladby z 20. – 30. rokov 20. storočia, no robí aj výnimky. Nasledujúca bola z 50. rokov – Baby What You Want Me To Do Jimmyho Reeda. Ako posledná pieseň tohto večera v rodnej reči blues zaznela Stop Breaking Down od Roberta Johnsona. Skladba Nemocnica je hudobne klasické delta blues. Rollin´ Stone Blues má anglický názov, no jeho text je rýdzo slovenský. Hudobníci sa v tejto zostave rozlúčili skladbou „o správnej životospráve“ – Feferónky, zaspievanou sčasti so slovenským a sčasti s pôvodným anglickým textom. Hudobný hosť ešte raz poďakoval členom Second Bandu, ako dobre si nacvičili jeho pesničky. Peter Stojka oznámil, že Ján Litecký-Šveda už musí odísť a jamovať sa bude bez neho.
Ešte predtým však prišla súťaž o fúkaciu harmoniku, ktorú si tentoraz odniesla odvážna poslucháčka Nina.
Jamovanie som už nesledovala, pretože som musela stihnúť posledný vlak domov. Moja kamarátka ma zaviezla autom na železničnú stanicu, za čo som jej bola nesmierne vďačná. Nuž, takto som si užívala všetky odtiene modrej. Ešte aj keď som písala tento článok na počítači, modrel sa mi pred očami textový editor. Len na tú modrú oblohu si budem musieť ešte počkať.
Ružena Šípková
