Slovenská bluesová spoločnosť

Pokračovanie...

Čítačky organizuje Združenie Sofia Bratislava za výdatnej pomoci dobrovoľníkov, hlavne Lesanky Královičovej a jej mamy Adriany Královičovej. Ruku k dielu väčšinou priloží i moja maličkosť a tak to bolo i teraz. Dala som dokopy pozvánku na podujatie a „vyzbrojila“ som sa fotoaparátom a písacími potrebami, aby som pomohla Lesanke a jej mame Čítačku zdokumentovať.

Okrem literárnej duševnej potravy som sa tešila i na hudobnú duševnú potravu. Energické pesničky hudobnej formácie Žalman Brothers Band poznám nielen z internetu, ale raz som mala možnosť vypočuť si ich aj naživo. Bolo to v marci 2017 na 25. ročníku najstaršieho slovenského bluesového a rhythm´n´bluesového festivalu Livin´ Blues.

Už hodinu pred začiatkom dvanástej Čítačky prebiehali intenzívne prípravy na ňu. Hudobníci absolvovali cestu po schodoch do Galérie Artotéka aj s hudobnými nástrojmi a s aparatúrou. My dobrovoľníčky túto cestu nazývame „cesta do neba“. Aj blues-rockeri ju zvládli bez reptania a s nadhľadom. Napokon, témou viacerých pesničiek Žalman Brothers Bandu je práve vzťah k Bohu. V susedstve knižnice sa nachádza kapucínsky kostol a kláštor a cez podkrovné okno Galérie Artotéka som pozorovala kríže čnejúce k oblohe. Neodolala som a ten pohľad som si odfotila.

Na Čítačku s Michalom Hvoreckým prišlo veľa poslucháčov, miestnosť v Galérii Artotéka sa zaplnila, bolo treba pridať ďalšie stoličky.

Čítačka sa začala o 17.00 hod. Jej moderátorom bol Stanislav Hrda, ktorý je predsedom Združenia Sofia Bratislava. Toto združenie pomáha ľuďom s duševnými poruchami zlepšiť kvalitu života a zapojiť sa do života v spoločnosti.

Na úvod prišla muzikoterapia: Žalman Brothers Band zahral vo svojej obvyklej zostave: Peter Žalman – basová gitara; Martin Výboch – gitara, spev; Martin Varga – gitara a Erik Kriššák – bicie. Členovia kapely hrali trochu netradične na akustických gitarách, aby dolu v knižnici od ráznej hudby nepadali z políc knihy. Zaznela skladba Stratený, ktorej autorom je Martin Výboch. Aj v jemnejšej verzii mi pesnička pripadala správne blues-rocková, hlas speváka bol v niektorých pasážach drsný a naliehavý a hudba mala silu a pôsobivosť. Všetci sme Žalman Brothers Band odmenili potleskom.

Na Čítačke nebola núdza o silné momenty. Ako sa Stanislav Hrda vyjadril, je fanúšikom tvorby Michala Hvoreckého. Michal Hvorecký je zase podporovateľom Ligy za duševné zdravie. Moderátora preto zaujímalo, ako sa k tomuto podporovaniu dostal. Spisovateľ odpovedal, že knihy sú od malička jeho svetom. Píše poviedky, romány a blogy, pracuje v Goetheho inštitúte, prekladá z nemčiny prózu a divadelné hry. Rád číta a diskutuje. Jeho manželka vyštudovala špeciálnu pedagogiku a zoznámila ho so svetom ľudí so psychickými poruchami. Michal Hvorecký chce rozdávať ďalej všetko pozitívne, čo dostal od svojho okolia. Po tomto konštatovaní prečítal poviedku zo svojej zbierky poviedok Naum s názvom Láska a smrť na Vianoce. Bol to príbeh o učiteľovi francúzskej literatúry, ktorý sa zamiloval do študentky Stasie a strávil Vianoce s jej rodinou v dedinke na severnej Orave. Okrem iného tam bola reč o tom, aké sa mu zdali byť slovenské ľudové zvyky zvláštne, ba miestami až morbídne. Usmievalo sa nielen obecenstvo, ale aj hudobníci.

V ich podaní sme si následne vypočuli pesničku, ktorú som nepoznala. Neskôr som sa dozvedela, že sa volá Soul Can Fly a je to nová vlastná skladba Žalman Brothers Bandu. Mala podmanivý rytmus, v ktorom si podupkávali všetci hudobníci a aj na poslucháčov pôsobil ako živá voda. Také divy stvárala dobre zohraná kapela a do svojej hudby dávala nielen energiu, ale aj srdce. Mňa zaujala i akustická basová gitara Petra Žalmana, pretože na koncertoch väčšinou vidím len elektrické basové gitary.

Stanislav Hrda bol zvedavý, aký je recept na oslovenie nielen slovenských, ale aj rakúskych a nemeckých čitateľov a či je rozdiel medzi nemeckými, rakúskymi a slovenskými čitateľmi. Michal Hvorecký, ktorého knihy vyšli v ôsmich jazykoch, si pochvaľuje, že má jednak veľmi dobrého prekladateľa do nemčiny a jednak veľmi dobrého vydavateľa. Výborný ohlas má v Nemecku jeho nová kniha Trol. Zatiaľ čo mnohým čitateľom na Slovensku sa tento román javí ako príliš dystopický a temný, Nemci sú presvedčení, že trafil nerv doby. Michala Hvoreckého baví pohybovať sa v iných ako slovenských priestoroch, v iných kontextoch, je to pre neho veľká výzva. Napríklad v Nemecku je obrovská konkurencia, vyjde tam aj 300 nových románov denne.

Michal Hvorecký skonštatoval, že slovenská literatúra prežíva veľmi dobré obdobie, ľudia kupujú veľa kníh. Zaspomínal si na obdobie po revolúcii, keď sa niekedy v jednom obchode dali kúpiť knihy, kožené bundy i zájazdy do Turecka. V súčasnej dobe vznikajú pekné kníhkupectvá aj v malých slovenských mestách. Podľa názoru Michala Hvoreckého je dobré, že literatúra je menšinová záležitosť. Román nikdy nebude seriálom.

Stanislav Hrda skonštatoval, že Michal Hvorecký je aj na internete, napríklad na Facebooku či na Twitteri, zástancom slobôd v demokracii. Ide mu o obhajobu princípov – o hlas proti negatívnym veciam z minulosti. Spisovateľ zdôraznil, že našťastie nie je jediným takýmto hlasom a že tieto iniciatívy sú veľmi potrebné. Práve internet sa totiž stáva aj nástrojom obzvlášť rafinovanej propagandy, proti ktorej treba rozhodne vystupovať. Stanislav Hrda položil otázku, čo s ľuďmi, ktorí neveria v demokraciu. Máme sa s nimi hádať? Ako sa k nim správať? Ako sa stať aktívnym? Podľa Michala Hvoreckého sa mnohí ľudia aj v dnešných časoch cítia na okraji a sú nespokojní. Mnohí zápasia s chudobou a zo spoločnosti ich vyčleňuje napríklad psychická porucha či fyzický handicap. Ľudia, ktorí neveria v demokraciu, sú veľkou výzvou nie pre jednotlivcov, ale pre celú spoločnosť. Začať treba vzdelávaním mladých. Zlé je to, že z našej spoločnosti sa vytráca solidarita s ľuďmi, ktorí sú v zlej životnej situácii.

Nasledovali otázky z publika. Jeden pán sa opýtal na román Plyš, ktorý bol veľmi populárny v Nemecku. On však mal pocit, že dej tejto knihy príliš unikal do surreálnosti. Preto ho zaujímalo, či je s ňou spisovateľ spokojný a či by ju napísal rovnako aj v súčasnosti. Michal Hvorecký odpovedal, že určite nie. Kedysi písal živelne, teraz už váži každé slovo a je opatrný.

Ďalšiu otázku položila mladá žena. Zaujímala sa, či si Michal Hvorecký myslí, že kvalita slovenskej literatúry sa pozdvihla. On odpovedal, že v prvom rade určite vychádza viac kníh, knižná ponuka je pestrejšia. Často sa vydáva až nekriticky veľa. Každý chce vydať slovenské knihy, aj veľké vydavateľstvá. Životnosť knihy sa veľmi skrátila, ale tak je to napríklad aj v Nemecku či v Anglicku. Na Slovensku dnes vychádzajú dobré slovenské detektívky, trilery, dokonca aj horory. Michal Hvorecký má napríklad veľmi rád science-fiction.

V publiku bol prítomný i výtvarník Vladimír Kordoš, ktorý kedysi viedol výtvarné sústredenia Ligy za duševné zdravie. Pripomenul, že Michal Hvorecký preložil aj knihu Prechádzka od švajčiarskeho spisovateľa Roberta Walsera. Poukázal na dielo Winfrieda Georga Sebalda, nemeckého literárneho vedca a spisovateľa, ktorý napísal napríklad eseje o literárnych „stroskotancoch“, okrem iných aj o Robertovi Walserovi, trpiacom schizofréniou. Ako povedal Michal Hvorecký, Walserova tvorba sa dočkala uznania až dlhý čas po jeho smrti. Jeho diela miloval i Sebald, ktorý bol sám outsiderom. Walserove knihy nám pomáhajú pochopiť aj svet zdravých ľudí. Pritom jeho najväčším želaním bolo zmiznúť, stať sa ničím. Denne bol schopný prejsť aj 100 kilometrov. Trpel totiž vnútorným nepokojom a chôdza mu pomáhala prekonávať ho. Kniha Prechádzka bola úspešná, dočkala sa aj dotlače.

Mladá žena z publika sa Michala Hvoreckého opýtala, v čom bolo pre neho rozdielne prekladanie prózy a prekladanie komiksu. Michal Hvorecký totiž nedávno preložil aj grafický román Reinharda Kleista Nick Cave: Mercy on Me (Komiksový príbeh hudobnej legendy). Táto kniha o austrálskom spevákovi, textárovi, básnikovi a hercovi je postavená na textoch jeho pesničiek. Jej autor píše biografické (životopisné) komiksy o známych osobnostiach, napríklad o Johnnym Cashovi či o Fidelovi Castrovi. Reinhard Kleist v máji 2018 navštívil aj Bratislavu, na Bratislavskom knižnom festivale Brak okrem iného kreslil za sprievodu hudby (kapela počas kreslenia hrala cover verzie skladieb Nicka Cavea). Na Čítačke Michal Hvorecký priznal, že prekladanie komiksu bolo naozaj náročné. Podčiarkol, že prekladateľ nepotrebuje mať len výbornú znalosť cudzej reči, ale musí aj špičkovo ovládať svoj materinský jazyk.

Dvanástu Čítačku neuzavrela pesnička Nicka Cavea, ale pesnička Žalman Brothers Bandu Cesta z autorskej dielne Martina Výbocha. Cesta za zvonivého zvuku gitár, to už hej. Skladbu zakončilo temperamentné sólo Erika Kriššáka na bicie. Hudba skrátka podujatie správne ochutila.

Po oficiálnej časti podujatia sa na trinástich ľudí usmialo šťastie: Michal Hvorecký im daroval svoju knihu Naum a s radosťou rozdával autogramy a venovania. My dobrovoľníčky sme dostali do daru cédečká od Žalman Brothers Bandu Som, kto som. To svoje som si stihla dať od všetkých členov kapely podpísať, takže mi pribudol ďalší úlovok do hudobnej zbierky.

Potešilo ma poznanie, že literatúra a blues-rock si môžu rozumieť nielen v mojej hlave, keď sa nechávam inšpirovať hudbou pri písaní básničiek. Čítačka priniesla radosť z literatúry a z hudby mnohým ľuďom a jej organizátorov to uistilo v tom, že ich úsilie má zmysel. Tá cesta od rozumu k srdcu, o ktorej spieva Žalman Brothers Band, našťastie mnohým ľuďom nie je cudzia. A do neba je z nej iba na skok.

Ružena Šípková