pokračovanie ...

Podujatie uviedol krátko po 19.00 hod. moderátor Peter „Bonzo“ Radványi, ktorý avizoval, že v ten večer nás čaká mnoho dobrôt s príchuťou blues a folku. Dvaja z členov prvej vystupujúcej kapely Broňo Dobrota & Blues Rules to majú dokoca zapísané aj v občianskych preukazoch. Zostavu tvorili: Lucia Cvengrošová – bicie, Roman Náter – basová gitara, spev, Peťo Dobrota – klávesy a Broňo Dobrota – elektrická gitara, spev. Kapela mala i špeciálneho hosťa: skvelého hráča na ústnej harmonike Ericha „Boboša“ Procházku. Hneď na začiatku frontman kapely upozornil, že toto nebude folk. Následne spustili rezkú pesničku od kapely ZZ Top s názvom Thunderbird. Broňo Dobrota & Blues Rules dokážu niektorými pesničkami rozihrať obecenstvu všetky žilky a inými zase navodiť stav precítenej pohody, takmer až meditácie. Zaznela napríklad pomalá country pesnička Hurricane (známa z repertoáru Levona Helma či kapely The Band Of Heathens), ale tiež známa bluesovka Key To The Highway a pesnička Wake Up Call, ktorú hrával nedávno zosnulý „Otec britského blues“ John Mayall. Kapela rýchlo rozprúdila náladu v sále. Zdatný spevák a gitarista Broňo Dobrota bol ako živé striebro a ľahko strhával obecenstvo k potlesku do rytmu. Usmievavá Lucia Cvengrošová sa v pozadí starala o životne dôležitý „srdcový“ rytmus pesničiek, Roman Náter dodával hudbe hĺbku hlbokými tónmi a Peťo Dobrota v tričku Blues Brothers pridával klávesovú „soľ“. Korením vystúpenia kapely bola Bobošova atmosférická hra. Po jeho sólach, výletoch do nadpozemských svetov, sa ozýval mocný potlesk obecenstva. Poslednou pesničkou koncertu bola sugestívna balada bez gitary Bessie Smith (Bob Dylan & The Band), znejúca dôverne a precítene a pripomínajúca históriu blues.

Nasledovalo vystúpenie hudobného dua s folkrockovou jemnosťou i energiou: Soňa Horňáková a Maťo Zajko. Peter „Bonzo“ Radványi predstavil Soňu Horňákovú ako najvýraznejšiu slovenskú speváčku, folkáčku a dušou rockerku, ktorá spieva, hrá na gitare, skladá hudbu i píše texty a je známa aj ako dlhoročná hudobná publicistka. Jej najnovší album Piesne (1993 – 2019) obsahuje dvadsaťštyri pesničiek z albumov, ktoré nahrala počas minulých troch dekád. Soňa Horňáková na Folk Blues Session 2024 prezradila, že Maťo Zajko s ňou hrá takmer po dvadsiatich rokoch. Vtedy ešte spolu s perkusionistom Igorom „Ajdžim“ Sabom a kontrabasistom Martinom Gašparom nahrali album Pozdrav z Teonatu. V malej sále Domu kultúry Lúky sa po takom dlhom čase odohral komorný a zároveň silný koncert pre jeden hlas a dve akustické gitary. Niesol sa skôr v pomalšom tempe a bol plný pesničiek s krehkými poetickými textami ako Viem, že nezomriem, Song, Vážka, Deti Charlesa Darwina a i. Výborný gitarista Maťo Zajko bol pozorným a invenčným spoluhráčom, do pesničiek vplietal pestré hudobné farby a nálady. Soňa Horňáková sa do strún gitary často poriadne oprela a svojím výrazným hlasom dodávala pesničkám ešte viac autentickosti. Obecenstvo sa rýchlo naladilo na ich vlnu a odmieňalo ich veľkým potleskom. Keďže sme boli na bluesovom festivale, nechýbala pesnička Niečo ako blues, jedna z prvých, ktoré Soňa Horňáková nahrala v roku 1981. Zazneli aj tóny jej ústnej harmoniky a tiež to bola jedna z pesničiek, ktoré Maťo Zajko ozvláštnil hrou technikou slide. Prišla aj ukážka z novej tvorby, ktorá ešte len čaká na nahratie. Soňa Horňáková (medzi svojimi známymi niekedy prezývaná DJ SoHo) a Maťo Zajko sa s poslucháčmi rozlúčili niekdajším rádiovým hitom Biely pavúk. Do babieho leta určite pavúk patrí a pesnička mala mohutnú odozvu obecenstva.

Po krátkej prestávke Peter „Bonzo“ Radványi uviedol posledných účinkujúcich: legendárnu hudobnú formáciu Grapefruit Death, ktorá s chuťou hrá blues, bluesrock i hardrock. Vystúpila v zostave: Martin Oros – bicie, Vladimír „Elton“ Šmidt – basová gitara, Roman „Čelista“ Csölle – spev, Peťo Dobrota – klávesy, Igor Papán – husle a Laco Gomboš – gitara, sprievodné vokály. Povedala som si, že to je dobrá voľba, pretože spevák tejto kapely má také hlasisko, že nikto z obecenstva určite, napriek letiacemu času, počas koncertu nezaspí. Repertoár Grapefruit Death pozostáva ako z vlastných, tak aj z prevzatých pesničiek vo svojských aranžmánoch. Na Folk Blues Session 2024 ako prvú zahrali pesničku Večerná, pôvodne od ďalšej legendárnej bratislavskej kapely Čenkovej deti. Po nej nasledovala vlastná pesnička Spomínam. Koncert mal veľký drajv, hudba prekypovala životom. Bolo príjemné nechať sa unášať na vlnách gitarových sól. Niektoré pesničky boli obohatené o hru elektrických huslí, ktoré ťali do živého, mali naozaj expresívny zvuk. Rytmika hrala poriadne rázne, parádne groovy basovej gitary a bicích zazneli napríklad v slovenskej verzii americkej pesničky Government Cheese. Roman „Čelista“ Csölle okrem spevu často hral aj na tamburíne. V rámci zahraničného (čiže českého) okienka sme si v podaní Grapefruit Death vypočuli pesničky Variace na renesanční téma (Vladimír Mišík) a Tréma (Jiří Schelinger). V country-folk-blues Med mi daj Laco Gomboš roztlieskal obecenstvo do rytmu s následne si so spevákom zaspievalo v refréne. Keďže med je dobrota, nemohlo chýbať klavírne sólo v ten deň riadne vyťaženého Peťa Dobrotu. Záver pesničky bol priam zbesilo vygradovaný. Pesnička Purpurový smútok bola poctou nebohému Jožovi Barinovi. Po záverečnej pesničke Ej, padá, padá rosenka (Blue Effect) si nabudené obecenstvo vytlieskalo prídavok You Keep On Moving (Deep Purple), v ktorom zaznelo organové sólo a záver vygradoval so zvukom kvíliacej gitary. A tak sa Folk Blues Session 2024 skončilo poriadne rockovo.

Po skončení festivalu som mala veľké šťastie, keď ma dobrí známi zaviezli autom ku kamarátke, ktorá ma prichýlila na dve noci. Im aj jej som nesmierne vďačná. Po hudobnom vzrušení nasledoval pokoj a pohoda.

 

Livin´ Blues 2024

 

V sobotu 12. októbra sme si doobeda dožičili spolu s kamarátkou príjemnú prechádzku v prírode za pekného počasia. Večer moje kroky viedli zase do Domu kultúry Lúky. Krátko po 18.00 hod. sa v malej sále začal program 31. ročníka festivalu Livin´ Blues. Čo sa týka účinkujúcich, na rozdiel od Folk Blues Session 2024 bol čisto pánskou jazdou.

Ako prvý sa na pódiu predstavil šamorínsky P. P. Band (Power Pulse Band), ktorý pozostával z týchto hudobníkov: Tomáš Hudák – bicie, Andrej Sikora – basová gitara, Ady Kelemen – gitara, spev, Miro Suchoň – gitara a Martin Wittgruber – klavír, Hammond. Ako povedal Ady Kelemen, jedná sa o „jammovaciu“ kapelu, vystupujúcu v rôznych zostavách. V ten večer s nimi napríklad hral vynikajúci klávesista, ktorý obohacoval hudbu hlavne zvukom organu. Ako prvú zahrali pesničku Shame, Shame, Shame od Jimmyho Reeda. Hlboký hlas Adyho Kelemena znel tak, ako sa na blues patrí, bolo počuť, že už toho hodne prežil i odspieval. Hra jeho gitary bola zemitá aj povznášajúca, pri sólach dostávala zabrať. Aj ďalší traja stabilní členovia P. P. Bandu (druhý gitarista a rytmika) to poriadne „váľali“. Ak to bolo jam session, tak skutočne vydarené a obecenstvo naň reagovalo veľmi pozitívne. Na setliste boli pesničky ako Little Wing (Jimi Hendrix), Help Me (Sonny Boy Williamson II) a na záver Everyday I Have The Blues, venovaná jej slávnemu interpretovi B. B. Kingovi a tiež bluesovému organizátorovi Adriánovi Pullmannovi. Pekné sóla sa len tak sypali. Na záver sa Ady Kelemen nechal počuť: „Nech žije blues, Livin´ Blues!“ A rozhodne sa nechystal oddychovať.

Peter „Bonzo“ Radványi cez prestávku pripomenul, že o poschodie nižšie sa nachádza bar (v prvý i v druhý festivalový večer som si tam dala výbornú kávu) a že počas oboch večerov je pred malou sálou prítomný Pavel Sojka, tajomník Slovenskej bluesovej spoločnosti so svojím Čarovným bluesovým kufríkom s bohatou ponukou cédečiek.

Následne vystúpila hudobná formácia Kiero Grande, pôvodne z Veľkého Kýru, ktorá bola kedysi veľkým objavom na slovenskej bluesovej scéne a v roku 2018 reprezentovala Slovensko na European Blues Challenge v nórskom meste Hell. Tohto roku na jar už druhýkrát vyhrala súťaž Blues Aperitiv v Šumperku, a tak si v novembri 2024 zahrá na 28. ročníku tamojšieho medzinárodného festivalu Blues Alive. Zostava kapely na festivale Livin´ Blues bola nasledovná: Ady Kelemen – gitara, spev, Robi Gajdošík – basová gitara, Peter Mišík – bicie a Michal Kujan – gitara. Kiero Grande hrá takmer výlučne vlastnú tvorbu, teda pesničky (označované ako progresívny bluesrock), ktorých hudbu i texty píše frontman kapely Ady Kelemen. Na konte majú zatiaľ tri albumy. V Dome kultúry zazneli nielen niektoré staršie pesničky ako Rescue Me či For My Own, ale aj viaceré úplne nové. V pesničke Eat You Up sa blysol bubeník a pesnička Take You There bola ozdobená divokým slajdovaním frontmana na gitare. Na rozdiel od koncertu s P. P. Bandom hral a spieval posediačky, ale na činorodosti mu to neubralo, o čom svedčili jeho rázne sóla. Ako poznamenal pred boogie Let It Burn, dnešné časy si vyžadujú aktivitu. Ďalšími novými pesničkami boli Show You How a Hold On. Kapela prekypovala autentickou energiou a hrala ako dobre naolejovaný stroj, hoci to bol úplne prvý koncert s gitaristom Michalom Kujanom. Evidentne do zostavy dobre zapadol a jeho sóla mali poriadny švih. Rytmika hnala hudbu dopredu a obecenstvo odušu tlieskalo. Po poslednej pesničke Whole Lotta Reason Peter „Bonzo“ Radványi pripomenul, že komu by sa pesničky kapely Kiero Grande zdali málo bluesové, mal by si pripomenúť slová bluesmana Buddyho Guya, že blues nemôže byť čisté. Je to totiž zmes (ako gumbo), priberajúca všetko možné.

K ďalšej vystupujúcej kapele sa hodil výrok Muddyho Watersa o blues, ktoré malo dieťa menom rokenrol. Na pódium totiž prišiel bratislavský Andi Ray Haverda Band, špecializujúci sa na klasické rokenrolové, bluesové a countryové pesničky. Zaujímavosťou je, že hlavným hudobným nástrojom je v ňom klavír. Hudobníci zahrali v tejto zostave: Andi Ray Haverda – klavír, spev, Juraj Kalász – basová gitara, Ondrej Hronec – bicie, Kirill Panshine – sólová gitara, spev. S energickou a spoľahlivou rytmikou za chrbtom (Juraj Kalász je slovenská hudobná, hlavne jazzová legenda), mali klavirista a gitarista dostatok priestoru, aby sa mohli realizovať. Andi Ray Haverda spieval a hral dravo a bezprostredne a Kirill Panshine tiež predvádzal lyrické i živelné sóla. Pesničky ako Jenny, Jenny (Little Richard), Your Cheatin´ Heart (Hank Williams), Matchbox (Carl Perkins) či I Can´t Stop Loving You (Ray Charles) si rýchlo získali priazeň obecenstva. Obrovský potlesk si vyslúžil divoký rokenrol Mean Woman Blues (Elvis Presley). V improvizačnej skladbe Carol (Chuck Berry) mala hlavné slovo gitara. V pesničkách Why I Sing The Blues (B. B. King) a Hoochie Coochie Man (Muddy Waters) sa ako sólový spevák predstavil Kirill Panshine. Obecenstvo ho ocenilo veľkým potleskom a pochvalným krikom. Pesnička Drinking Wine Spo-Dee O´Dee (Jerry Lee Lewis) obsahovala temperamentný dialóg klavíra a gitary. Koncert uzavrel poriadny nárez – pesnička Johnny B. Goode (Chuck Berry), v ktorej si zaspievali frontman kapely i gitarista.

Čas pokročil a moderátor ohlásil zlatý klinec programu: koncert amerického power tria The Black Hole z Phoenixu v Arizone, ktoré tvorili: Connor Kelly – gitara, spev, Joe Edwards – basová gitara, Levi Velasquez – bicie. Keďže som o tejto kapele vedela, že v roku 2023 vyhrala Arizona Blues Challenge a v roku 2024 sa dostala až do semifinále International Blues Challenge, bola som na jej vystúpenie veľmi zvedavá. Nejaké jej hudobné videá som si pozrela už vopred na internete, no naživo sa mi jej show páčila oveľa viac. Žiadna depresívna čierna diera sa nekonala. Naopak, mala som pocit, akoby malú sálu Domu kultúry Lúky prežiarili jasné lúče svetla. Kapela doslova ovládla pódium. Štíhly a vysoký virtuózny gitarista Connor Kelly so silným a trochu zastretým hlasom sa už počas prvej pesničky I´ll Get To You vybral hrať do publika a aj na pódiu sóloval ako divý. V kvietkovanom tričku vyzeral tak trochu ako hippie a jeho temperament bol strhujúci. Rytmická sekcia ho skvele podporovala. Obecenstvo jasalo a aplaudovalo. V ďalšej vlastnej pesničke Convertible Car zahral Connor Kelly aj na ústnej harmonike. I pesnička Mantis, tiež z autorskej dielne The Black Hole, bola odmenená obrovským potleskom. Gitarista sa ešte niekoľkokrát vybral medzi obecenstvo, hral a pózoval poslucháčom, ktorí si ho nahrávali na mobily. Z gitary doslova žmýkal bluesovú energiu. Zaznela napríklad aj svižná pesnička Going Down (Freddie King). Pri nej Connor Kelly roztlieskal obecenstvo do rytmu a pobehoval, až mu viali vlasy. Jednou z prevzatých pesničiek, ktoré v ten večer zazneli, bola aj The Spider And The Fly (The Rolling Stones). V pesničke Flight 59 gitarista spieval elektronicky zmeneným hlasom a opäť strhol obecenstvo k potlesku do rytmu. Poslednou pesničkou koncertu bola Pink Websites. Zazneli v nej parádne sóla basovej gitary a bicích. Po mohutnom aplauze sme si vytlieskali prídavok: bluesovú klasiku Crossroads, ktorá bola v podaní The Black Hole poriadnou vypaľovačkou.

Livin´ Blues 2024 teda finišoval vo veľkom štýle. Vďaka za jeho zdarný priebeh aj za zdarný priebeh Folk Blues Session 2024 patrí organizátorom Adriánovi Pullmannovi a Ladislavovi Jančiarovi a tiež zvukárom Norovi Mikušovi a Peťovi Janovickému. Fanúšikovia blues si opäť prišli na svoje. Ja som sa po skončení sobotného festivalu vydala na adrenalínovú cestu nočnými autobusmi, ktorá sa našťastie skočnila happyendom. Pevne verím, že na budúci rok ma opäť čakajú príjemné stretnutia s ľuďmi i s hudbou na bratislavských bluesových festivaloch.

Ružena Šípková