Pokračovanie...
Vytúžený október nenechal na seba dlho čakať. Jesenné lístie bolo pestré ako jazzové rytmy a melódie. Bola som rozhodnutá zostať na „Džezákoch“ až do konca piatkového programu, čiže do noci. Čo sa týka ubytovania, prichýlila ma rodina mojej kamarátky, takže som mala o jednu veľkú starosť menej.
20. októbra 2017 bol pekný slnečný večer a nebolo ani veľmi chladno, a tak cesta do Incheby bola príjemná. Moju pohodu trochu narušil fakt, že Bratislavské jazzové dni sa konali v inej hale Incheby ako minulý rok a vstup už nebol z Einsteinovej ulice, ale z Viedenskej cesty pod Mostom SNP. Keďže som však prišla s dostatočnou časovou rezervou, všetko som zvládla a stihla.
Z nových priestorov som mala dobrý pocit a v hľadisku pred hlavným pódiom som stretla veľa svojich známych. Zdalo sa mi, že na „Džezáky“ prišlo viac ľudí než minulý rok.
Piatkový program sa začal o 19:00 hod. Moderátor Peter Lipa pochválil všetkých divákov, ktorí boli dochvíľni a rozhodnutí sledovať program od začiatku. Tiež poznamenal, že už nie sme v hale B, ale v hale C, ktorá má trochu iné rozmery, a preto sme všetci bližšie pri sebe a lepšie sa vidíme i počujeme.
Ako prvá na hlavnom pódiu vystúpila hudobná formácia Ľudové Mladistvá, ktorá minulý rok zvíťazila v súťaži na Pódiu mladých talentov. Preto jej pripadla úloha otvoriť tohtoročné Bratislavské jazzové dni. Pre túto príležitosť si pripravili mimoriadny program v mimoriadnom obsadení: Martin „Majlo“ Štefánik – klavír; Jakub Kačic – 1. bicie; Michal Fedor – 2. bicie (hosťujúci bubeník); Michal Baláž – cimbal; Jozef Madola – basová gitara; Mária Nagyová, Diana Minarovičová, Nina Kollárová, Terézia Jarošová – spev; Samuel Hošek – scat; sláčikový kvintet. Folklórny spev ma už dlhé roky fascinuje, zrejme odvtedy, ako som po prvýkrát navštívila Západoslovenské folklórne slávnosti v mojej rodnej Myjave (dnes Medzinárodný folklórny festival Myjava). Ľudové mladistvá ma nesklamali – spev štyroch speváčok, miestami nežný, miestami priam výbušný, znel impozantne. Mladí hudobníci dokázali, že majú cit pre folklór, pre jazz i pre ich zaujímavé spojenie. Martin „Majlo“ Štefánik svojimi aranžmánmi potvrdil, že je šikovný a nápaditý hudobný skladateľ. Keď v pokojnej pasáži skladby Hojana, hojana hral iba klavír, husle a cimbal, nepochybovala som vôbec o tom, že cimbal je jazzový hudobný nástroj. Scat a beatbox Samuela Hošeka tiež rúcali tradičné predstavy o folklóre. Skladbu Páslo dievča pávy, ktorá zaznela bez spevu, otvorilo sólo basovej gitary, po ktorom nasledoval veľký potlesk. V skladbe K horám slniečko sme si zase vypočuli „rozhovor“ huslí a cimbalu. Počas vystúpenia Ľudových mladistiev sme sa dočkali i cimbalového sóla a pekne vygradovanej hry trojice: klavíra, basovej gitary a bicích. Obecenstvo na silné momenty koncertu reagovalo spontánnym potleskom. Na veľké plátno za hudobníkmi sa premietal čiernobiely dokumentárny film Zem spieva od Karola Plicku. Nafilmovaní ľudia v krojoch kontrastovali s hudobníkmi v ležérnom oblečení či v oblekoch a so speváčkami vo večerných šatách. No napriek tomu bolo vystúpenie prvej kapely večera uveriteľné a úprimné. Ľudové mladistvá dôstojne otvorili Bratislavské jazzové dni 2017 a u publika mali veľký úspech.
Ponáhľala som sa k Pódiu mladých talentov. Chvíľku mi trvalo, kým som ho našla. Hľadisko bolo plne obsadené, a tak nás veľa stálo i na schodoch vedľa. Na pódiu už prebiehal súťažný koncert kapely Alan Bartuš Trio v zostave: Alan Bartuš – klavír; Matej Štubniak – kontrabas; Jakub Valíček – bicie. Znelo Nokturno Es dur od Fryderyka Chopina v jazzovej úprave. Nasledovala skladba Fried Pies, ktorú zložil Wes Montgomery a prearanžoval Christian McBride. Alan hral na klavíri temperamentne a ľubozvučne, po jeho sóle poslucháči obdivne tlieskali. Rovnako reagovali i na sóla kontrabasu a bicích. V každej skladbe hudobníci veselo sólovali a improvizovali. Kapela zahrala aj dve skladby Alanovho otca, Štefana „Pištu“ Bartuša – Soundcheck a Rondo. Sprievodné slovo mal na starosti Alan. Keď sa prihováral publiku, pôsobil skromne a nesmelo, ale za klavírom to bol pán hudobník. Ani jeho spoluhráči za ním nezaostávali. Hudba mala drajv, melódie a veľkú porciu mladistvej energie. Po Ľudových mladistvách prišli Jazzové mladistvá.
Na hlavnom pódiu nasledovalo vystúpenie francúzskej harfistky a speváčky Laury Perrudin, ktorá na Slovensku koncertovala po prvý raz. Ako povedal Peter Lipa, bolo to komorné vystúpenie – len harfa, elektronika a spev. Laura Perrudin ma na prvý pohľad zaujala krátkym účesom. Ja som sa totiž tiež pred „Džezákmi“ dala ostrihať nakrátko. No hlavná bola, pravdaže, hudba. Francúzka vyludzovala z harfy také melódie a rytmy, až som otvárala oči. Na premietacom plátne som v detailných záberoch pozorovala prácu jej rúk. Na toľkých strunách. Neskutočné! Laura Perrudin potvrdila môj názor, že harfa je poetický nástroj. Publiku na Bratislavských jazzových dňoch ponúkla okrem iného i zhudobnené básne Williama Blaka či Jamesa Joycea. Zahrala však i temnú skladbu o vlastných nočných morách. Jej hudba znela väčšinou hravo, s ľahkosťou. Laura bola ponorená do svojich príbehov, no aj profesionálne nad vecou. Jej príjemný hlas sa dobre počúval, napríklad vtedy, keď spievala pieseň po francúzsky a jej harfa vydávala takmer nadpozemské zvuky. Inokedy sa z jej nástroja rinuli hlboké tóny a vzápätí Laura prechádzala prstami i paličkou krížom cez struny. Zase to znelo hypnoticky a zaujímavo. Na koncerte došlo aj k úsmevnej príhode: počas jednej skladby si na harfu sadlo akési hmyzie stvorenie, zrejme včela. Laura hrala, včela sedela a kamera ju snímala na premietacie plátno vo veľkom detaile. Niektorí ľudia v hľadisku sa veselo smiali a včela si zrejme užívala hudbu, lebo prednými nožičkami pohybovala, akoby tlieskala. A tak si aj ona užila svojich päť minút slávy. Po skončení skladby roztiahla krídla a odletela. Laura Perrudin skrátka svojim vystúpením zaujala nielen ľudí a halou C Incheby znel veľký potlesk.
A ja som znova letela k Pódiu mladých talentov na súťažný koncert Basie Frank Bandu. Do miestnosti, kde sa koncert konal, som sa ledva prebojovala, toľko tam bolo obecenstva. Basie Frank Band tvorili: Barbora Švidraňová – spev; Šimon Švidraň – gitara; Adrián Simonides – basová gitara; Lukáš Cintula – klávesy; Matej Richtarčík – bicie. Hneď, ako som sa rozhliadla, som si všimla na pódiu speváčku v ligotavom saku a s tamburínou v ruke. Ach, nie, povedala som si, lebo mi to pripadalo ako v estráde. Ale potom som ju vzala na milosť, veď mala silný, zvučný a uchu lahodiaci hlas a vyslovene prežívala to, čo spievala. Nechýbali zvodné pohyby a oduševnený výraz tváre – veď Barbora Švidraňová sa okrem spevu venuje aj herectvu. Vypočuli sme si skladby ako Summer Wind, Need Your Love či Up To Town. Skladby zvádzali do tanca, mali groovy, bol v nich cítiť okrem jazzu i pop, funk a soul. Pekným gitarovým sólom ma zaujal Šimon Švidraň, Barborin brat. A nielen mňa, pretože mu obdivne zatlieskala celá sála. Ako hudba určená pre zábavu bolo toto vystúpenie perfektné.
Na hlavnom pódiu sa schyľovalo ku koncertu speváčky Hailey Tuck. Peter Lipa na pódiu poznamenal, že organizátori sa trochu obávali, či obecenstvu Bratislavských jazzových dní nebude prekážať vystupovanie po schodišti pri odchode zo sály. A hneď dodal, že chodenie po schodoch, našťastie, prospieva zdraviu. Pri predstavovaní Hailey Tuck zdôraznil, ako sa za spevom kedysi vybrala do Paríža a teraz žije v Londýne a tvrdí, že v Európe sa majú muzikanti lepšie než v USA. Týmto tvrdením tak trochu narúša našim muzikantom americký sen.
Najprv vyšla na pódium sprievodná kapela v zostave: Rick Simpson – klavír, Lloyd Haines - bicie a ešte kontrabasista a gitarista, ktorých mená som nezachytila. Potom pricupitala i samotná speváčka v dlhých voľných oranžových šatách a s krátkym účesom ozdobeným trblietavými hviezdičkami. Nevdojak som si spomenula na jednu zo svojich básničiek nazvanú Oranžová duša. Hneď prvá pesnička mi pripadala veľmi povedomá a po chvíli som si uvedomila, že je to Don´t Think Twice, It´s All Right, ktorú napísal Bob Dylan. Nasledovala Sunday Morning od kapely Maroon 5, počas ktorej pobádala speváčka publikum do lúskania prstami a mnoho ľudí sa s radosťou dalo na to nahovoriť. Usmievavá Hailey Tuck s radosťou komunikovala s poslucháčmi, pôsobila veselým, bezprostredným, takmer až detsky milým dojmom. Jej príjemný zamatový hlas i hru jej sprievodnej kapely som počúvala s radosťou. Žiaľ, asi vo štvrtej skladbe začala mať Hailey problém: vypadol jej text a počas koncertu sa to ešte viackrát zopakovalo. Preto kapela musela občas tak trochu zachraňovať situáciu. Počas koncertu zazneli pekné sóla kontrabasu, klavíra i gitary. Na koncerte zaznela klasika My Funny Valentine či známa skladba My Heart Belongs To Daddy, v ktorej Hailey Tuck ukázala, že do spevu sa vie poriadne oprieť. Veľmi príjemne ma prekvapila, keď v nežnom jazzovom prevedení zaspievala bluesový song Trouble In Mind. Aj skladbami Cry To Me (z filmu Hriešny tanec) a After You´ve Gone si vyslúžila potlesk a prišiel aj prídavok – Hailey zaspievala iba v sprievode klavíra. V skladbe La Vie En Rose zase zaváhala, a tak pridala ešte jednu – In My Solitude. So speváčkou som súcitila – ešte som mala v živej pamäti, ako som raz dostala „okno“ pri recitovaní vlastnej básne. No som presvedčená, že Hailey Tuck, keďže je speváčkou, by sa mala naučiť zvládať takéto výpadky profesionálnejším spôsobom, nie rozpačitým ospravedlňovaním sa publiku.
Keď som prišla k B pódiu, Patrick Španko na ňom práve hovoril, že nás čaká najjazzovejšie vystúpenie na tomto pódiu v tento večer – koncert Ondřej Štveráček Quartetu. Tento (nesúťažný) koncert bol súčasťou októbrového turné tejto hudobnej formácie. Tvorili ju významné osobnosti českej a slovenskej jazzovej scény spolu s popredným americkým bubeníkom: Ondřej Štveráček – tenorový a sopránový saxofón; Gene Jackson – bicie; Klaudius Kováč – klavír a Tomáš „Kaštan“ Baroš – kontrabas. Skladby Spanish, Naima, Bunch Of Gypsies a Jin-Fizz som si naozaj užila, vlastne pri počúvaní tejto hudby mi napadlo: Títo ma odrovnali! Samozrejme, v pozitívnom zmysle slova. Ondřej Štveráček hral sóla, ktoré mi zneli ako z iného sveta, jeho saxofón bzučal, kvílil a spieval. V skladbe Bunch Of Gypsies vymenil Ondřej tenorový saxofón za sopránový a aj na ten hral vynikajúco. Výborný slovenský klavirista Klaudius Kováč sa blysol dlhými sólami v pomalších i rýchlejších pasážach skladieb. Ani rytmika nezaostávala. Zaujalo ma napríklad sólo na bicích v skladbe Spanish. Gene Jackson dokázal, že má jazzový rytmus v krvi. Na začiatku skladby Bunch Of Gypsies zase zahral Tomáš Baroš krásne dlhé sólo na kontrabase a dokázal, že aj Čech, nielen Američan môže mať pre jazzový rytmus neomylný cit. Naozaj super výživný jazz. Sála bola zaplnená a publikum ostošesť tlieskalo. Dokonca v jednej chvíli zaznel aj výkrik poslucháča: „Prečo nie ste na áčku?!“ Nuž, aj ja by som ich rada videla na hlavnom pódiu. Aj teraz, keď píšem tento článok, si hovorím: Bodaj by som vedela tak písať, ako Ondřej Štveráček Quartet hrá! Poslednú skladbu som, žiaľ, nedopočúvala do konca. Na hlavnom pódiu mal o 23:55 hod. začať hrať Roy Hargrove, a tak som sa tam pobrala.
Stihla som to. Už o 23:55 hod. boli podaktorí poslucháči netrpezliví a pískali, čo ma trochu rušilo. Som presvedčená, že život je aj o umení vedieť čakať a nechcieť všetko okamžite a hneď. Ale o chvíľku na pódium vyšiel Peter Lipa a ohlásil headlinera. Na scénu vyšiel Roy Hargrove Quintet v zostave: Roy Hargrove – trúbka a krídlovka; Justin Robinson – altový saxofón; Tadataka Unno – klavír; Ameen Saleem – kontrabas a Quincy Phillips – bicie. Bola som zvedavá, akú hudbu nám prinesú. A bola to príjemná hudba, ale na sústredené počúvanie. Nebola divoká a neučesaná, no i tak mala grády. Pôsobila na mňa ako pohladenie po duši. Trúbka i krídlovka frontmana kapely zneli hrdo, odvážne, optimisticky. V dvoch skladbách Roy Hargrove aj zaspieval. Veľa toho nenahovoril, ale komunikatívna bola hudba celého quintetu. Všetci členovia kapely sypali pekné sóla, ako sa hovorí, z rukáva, a publikum ich improvizácie oceňovalo potleskom. Veľký úspech mala hra Justina Robinsona na altový saxofón. Koncert rýchlo ubehol a kapela odišla z pódia. Po veľkom potlesku, pochvalnom pískaní a vyvolávaní na scénu sa hudobníci vrátili a zahrali prídavok. Roy Hargrove a Justin Robinson ponúkli sóla, v ktorých sa už odviazali trochu viac. Jeden mladý pár z publika vyšiel pred pódium a začal tancovať. Potom zazneli i sóla klavíra, kontrabasu a bicích a prišiel definitívny záver prvého dňa Bratislavských jazzových dní 2017.
Piatkový program festivalu bol bohatý a pestrý. U mňa jednoznačne zvíťazili Roy Hargrove Quintet a Ondřej Štveráček Quartet, ale to je len môj subjektívny názor, každý z poslucháčov si mohol vybrať to, čo ho najviac oslovilo. Pevne dúfam, že spokojná bola aj včela, ktorá si posedela na harfe.
Minulý rok som šla na „Džezáky“, aby som videla vystúpenie Enrica Ravu, tento rok to bol Roy Hargrove. Aký trubkár príde na budúci rok?
Ružena Šípková
