Petra „Maca“ Csonku som stretol v roku 1998 v „Jame“ v Petržalke. V tom čase sme s Braňom Bujnovským zakladali kapelu a počúvali sme starých bluesmanov, ale aj kapely ako Rolling Stones, The Doors, Led Zeppelin, Deep Purple a mnohé iné. Bolo to obdobie, kedy sme chodievali ešte ako chalani (študenti) bez koruny do Františkánov na Electric blues band, či na Bluesrock cirkus či Krokoband do Aligátora. A v tom čase mi jeden kamarát „z ulice“, ktorý sa tiež „samo“ učil na gitare (Juraj Široký) upozornil na to, že v „Jame“ (inak rozbité socialistické ihrisko medzi panelákmi v Petržalke) sedí na lavičke chlapík, ktorý výborne ovláda gitaru. Dlho som sa nenechal prehovárať, zobral som svoju akustickú gitaru a prišiel do Jamy. Uvidel som zjav ... Zavalitý, vôbec nie pekne vyzerajúci starší chlapík (v tom čase som mal 20 rokov, čiže každý po 30-tke bol už starý) s podivnými jazvami po rukách a nohách. Ale hneď z prvého rozhovoru som si tohto chlapíka obľúbil... v tom čase navštevoval istú kresťanskú cirkev, kde aj hral v kapele chvál a jeho slová boli poznačené nadšením pre vieru, čo bolo až zvláštne pri pohľade na jeho veľké ruky s väzenskými tetovačkami.... Chvíľu sme len tak hovorili, začal Kristom, ale postupne prešiel k muzike a potom ?? Požičal si moju gitaru a zanôtil kúsok z Deep Purple, potom nejaký bluesový štandard a potom ešte neviem čo... V každom prípade som zostal obarený, ako je možné, že také tučné zjazvené prsty behajú po hmatníku, akoby sa nič nedialo (chápte, že v tom čase som sa učil nejaké základne stupnice a moc sa mi nedarilo : - ) ... Keď rozpovedal svoj príbeh, zostal som v úžase. Áno, netajil sa tým, že prepadol drogovej závislosti, ale bol to muzikant... prvý muzikant, s ktorým som mohol hovoriť : - ))... Kroko, Boboš, Dvorský to boli v tom čase pre mňa muzikanti, ktorých som síce obdivoval, ale oni boli na pódiu a ja som sa len snažil obkukať čo sa dalo... No tu som sedel s muzikantom, ktorý hral ako predskokan Nazaretu (čo mi v tom čase a ani teraz moc nehovorí) ale hral aj pred Deep Purple a to som sakra vedel vtedy čo to je !! Bol som unesený z jeho rozprávania o tom, ako s nimi s kapelou ROXANA večerali, hrali futbal a vôbec som vtedy neriešil, či to je pravda alebo nie ... Dokonca si pamätám, že som bol nadšený z toho, že hral aj s Krokom, keďže v tom čase bol Kroko pre mňa super hviezda... skrátka žral som mu všetko.... Dokonca som sa raz vybral na skúšku tej kresťanskej kapely. Bola to divná muzika, nejaký divný synťák, čudný spev, ale prvý krát som počul Maca hrať na elektrickej gitare a bolo to elektrizujúce, úžasne ... Prešiel krátky čas.. my sme už boli kamaráti, ukazoval mi na gitare nejaké postupy, s Braňom Bujnovským sme našli skúšobňu v JUVENTE a dali konečne za výraznej podpory Maca dohromady Radio Luxembourg. Krátko na to sa k nám pridal aj on a cez inzerát sa k nám pridal Oliver Ďurčo na bicie. Bolo to prvé obdobie Radia Luxembourg (ja to tomu tiež hovorím škola v praxi : - ))... v tom čase som prakticky nevedel hrať, teda som presvedčený o tom, že nebyť Maca, nedarilo by sa nám hrať na koncertoch tak, ako s ním. My sme boli mladí chalani a mali sme medzi sebou hotového gitaristu a muzikanta. Nebol to ten typ človeka, ktorý by si sadol a vyslovene ma na gitare učil, mal som ho vizuálne pred sebou a mohol som konkrétne priamo v praxi pri ňom rásť (dokonca, čo sa týka techniky prezradím jednu zaujímavosť: keďže mal prstenník na ľavej ruke dochrámaný, pri stupniciach, kde sa zvyčajne používa prstenník, Maco používal malíček, a ak si niekedy všimnete moju hru na gitare, doteraz to zvyknem robiť podobne ako on). Napriek tomu, že sme trávili hodne spoločného času, musel som v tom čase byť skutočne naivný, keďže som si v priebehu tých niekoľkých rokov nevšimol jeho opätovný pád do jeho životného prekliatia. Pamätám si na to, keď mi v začiatkoch rozprával o tom, že nech nikdy neskúsim heroín a to ani vtedy, keď mi ho sám ponúkne, lebo že v tom čase bude na tom zle. Pravda je, že o pár rokov mi ho ponúkol a ja som až vtedy pochopil, prečo v poslednom období na koncertoch hrá úplne mimo. Samozrejme som si spomenul na jeho slová a do tohto experimentu som nešiel (možno aj naozaj vďaka Macovi, pretože jeho príklad z rozhovorov bol odstrašujúci). V Radiu Luxembourg skončil nakoniec sám, ale neskončil ako kamarát, len to bolo v tom čase veľmi ťažké, nedalo sa mu pomôcť, nevedel som ako ... Ale Peťo bol bojovník a asi po roku, keď sme naozaj stratili kontakt sa zrazu ozval a bol to ten starý dobrý Maco. V tom čase sa na Bratislavskej klubovej scéne Radiu Luxembourg celkom darilo (pridal sa k nám Erik Kriššák a Roman Horváth), ale to nie je o kapele... Maco začal znovu hrať a ja som sa k nemu z novu rád pridal. Pripravoval svoj návrat a to na Living Blues, tak sme nacvičovali ... myslím, že to bolo v roku 2001, lebo si pamätám aj na to, že druhý deň po koncerte mi Maco volal, že chce so mnou a s Erikom hovoriť Peter Žalman (áno, na kapele Žalman brothers band v tejto zostave má Maco tiež svoj podiel). Potom prišli rôzne situácie, kde sa na čas naše cesty rozišli, žil som asi rok v Prahe, potom bol Maco niekde v zahraničí, potom prišla rodina atď. život hold ide vždy ďalej... Ubehlo dosť rokov, ale vždy prišiel čas, kedy sme sa stretli alebo si aspoň zavolali a vždy som vedel, že sme si blízki – a že si máme čo povedať ... Dal dohromady kapelu MACO CSONKA & Dr. SCHLOSSER BAND a v nej hral (z tohto pohľadu žiaľ) až do svojich posledných dní. Ja som mal tu česť si s ním zahrať ešte raz v Bastione na našom koncerte a vždy, keď som ho pozval na pódium, hrdo som ho nazval svojim učiteľom... O to viac ma zamrzela správa o jeho smrti, hoci nedávno som sa rozprával s jeho basgitaristkou Katkou Kováčovou, ktorá mi povedala, že na tom nie je moc dobre. Chcel som ho ísť navštíviť, pozrieť ale už som to nestihol. Zvláštne je, že si spomínam, že v čase keď sme spolu hrávali mi raz povedal niečo... čo sa nakoniec stalo, ale to si nechám pre seba ... Viete, Maco bol niektorými muzikantmi nie príliš akceptovaný, určite nie uznaný, ale pre mňa to bol Slovenský Pán Bluesman a som skutočne rád, že som mal tu česť ho spoznať a byť jeho priateľom. V mojom srdci zostane a viem, že takých ľudí je viac ...

Maco, česť tvojej pamiatke

Tvoj žiak Martin Výboch