LIVING BLUES 2010 DK Lúky, 20. III. 2010 18. ročník Living Blues svoju dospelosť predviedol tým, že ukázal, že aj bez veľkých peňazí sa dá urobiť festival, ktorý zaujme a pobaví divákov. A určite nikto neľutoval, že sa trepal až na koniec Petržalky, naopak, veľa ľudí si pochvaľovalo, že aj pri menej bluesovo tradičnej muzike si prišli na svoje. Ale aj bluesoví puristi si mohli vychutnať svoje obľúbené témy a tak v poloprázdnom foyeri (väčšina divákov sedela v sálach) prevládali hlavne spokojné komentáre. Vo veľkej sále to všetko odštartoval Strempek Band. Nevďačnej úlohy „štartéra“ sa chopili veľmi dobre a svojou tvorbou nakyprili pôdu presne tak, že ostatní mohli pokojne rásť ďalej. Po nich prišli dvaja veteráni slovenskej bluesrockovej scény. Peter Koreň so zoskupením „Roots“ (to množné čislo nebolo náhodou, lebo hral s ním aj jeho syn) nám predviedol tradičné bluesové témy. Zvuk jeho hammondu pôsobil veľmi príjemne ako kontrast ku gitarám, ktoré samozrejme celý večer prevládali. Ďalší veterán Jozef Barina s perfektne obsadenou skupinou Meditating Four nám s vravúrou starého majstra predviedol svoje slávne kúsky, ale aj štýlovo čistý blues. Kŕdeľ divých Adamov priletel z Trnavy a ukázal nám nespútanú bluesrockovú energiu, s akou táto muzika niekedy pred päťdesiatimi rokmi začínala. Boli to také „spomienky na budúcnosť“. Všetci im držíme palce, len nech im to takto ide ďalej. Po nich nastúpil ďalší veterán, tentoraz českého folku, Pepa Streichl. Nebolo to zlé, ale myslím si, že jeho prejavu by viac prospelo, keby bol hral v komornejšom prostredí malej sály. No a potom tu prišla, pre radosť už spomínaných bluesových puristov, srbská skupina Blue Family. Ich west coast jump, ako sami štýlovo zaraďujú svoju hru, ktorá sa veselo pohybuje od rockabilly po bluesovú klasiku 50. rokov, potešil každého diváka. Majstrovská hra, dobrá nálada – čo ešte treba viac ... Absolútny záver patril – a zaslúžene – René Lackovi. Jeho nasadenie a energia, ktorá vôbec nejde na úkor inštrumentálnej brilancie (a ani naopak) doslova nadnášala celú sálu. Nečudo, že domov sa diváci rozchádzali veľmi spokojní. Samozrejme, festival netvorili len skupiny vo veľkej sále, dokonca si dovolím povedať, že bez zaujímavého korenia z malej sály by festival zďaleka nebol taký kvalitný, ako nakoniec vyznel. Keďže človek nemôže byť všade, aby som niekomu neublížil, tak len telegraficky: malú sálu „otvoril“ Peter Kriška so svjou skupinou Ad Acta. Do tvrdého funkujúceho zvuku na počudovanie veľmi dobre zapadla Kriškova dcéra, ktorá hrala na flautu. Ako sme už viackrát – aj na tomto festivale – zistili, na rozdiel od politického bluesové rodinkárstvo je mimoriadne pozitívna vec. Po nich nám Ado Juráček Band trochu hlasnejšie, Martina Javor Band trochu tichšie zahrali kultivovanú muziku, založenú na zaujímavom aranžmán a vlastných veciach. Tých pár vecí, čo som stihol začuť, sa mi celkom pozdávalo. Aj divákom, malá sála bola celkom slušne zaplnená. Ale ďalšie dve čísla vom si už nemohol nechať ujsť. A tak napriek nabitému programu som ich absolvoval skoro celé. Najsamprv to bolo zoskupenie pod zverolekárskym názvom „Sojka a jašter u Doktora band“. Za záhadným menom sa skrýval Paľo Sojka, známy bratislavským bohémom z okruhu Gusta Dobrovodského, ktorý zaspieval sonórnym hlasom svoje známe pesničky, ktoré sám označuje za insitné (no určite nie sú infantilné). Na basu ho sprevádzal Paťo „Jašter“ Kuzma a na saxofón Pavel „Doktor“ Doležal. Potom nám Juraj „Dura“ Turtev spolu s Petrom Kriškom zahral svoje očarujúce pesničky. Vrcholom programu bolo, keď „Dura“ zaspieval Johnsonovu Crossroads, kde sa klasický anglický text niesol na slovenskej melodike, ozvláštňovaný tuvanským hrdelným spevom. Ku Kriškovi sa potom pridal zvyšok jeho skupiny a tak malú sálu tak ako otvorili, tak aj zatvorili levickí Ad Acta. Ku koloritu festivalu nepochybne prispela aj výstava bluesových fotiek Pavla Sojku, no a v neposlednom rade aj jeho čarovný bluesový kufrík, z ktorého predával bluesové cédéčka. Myšlienka kufríka už má aj svojich nasledovníkov – aj Zuzka Suchánková prišla ponúknuť svoje najnovšie CD v peknom staromódnom kufríku. A tak ako vždy, celé to kvalitne odkonferoval „Bonzo“ Radványi, ktorý nezabudol pozvať aj na budúci ročník. Nezabudnite! Jano Litecký-Šveda |